Založ si blog

Chlap na raňajky – Jediná istota

Jediná istota

 

KRISTÍNA A DANIEL

Som tu zasa raz dlhšie, ako je zdravé, pomyslela si Kristína, keď o siedmej večer zamykala svoju kanceláriu s bielymi dverami. Štrkotanie zväzku kľúčov prerušilo zvonenie mobilu.

„Dobrý večer, prepáč, že volám tak neskoro. Potrebujem sa s tebou rozprávať.“

Na displeji svietilo veľkým písmenami meno Daniel Danko.

Danko Danko, zdvihli sa Kristíne kútiky úst zakaždým, keď si spomenula na meno známeho, s ktorým ju zoznámila priateľka Alica. Bol to Alicin blízky priateľ. Viac ako priateľ. A Alica bola Kristínina priateľka. Vlastne viac ako priateľka. Kristína nevedela odolať tej zdrobnenine na druhú. Vždy ju rozosmiala. azda to nemysleli jeho rodičia ako pomstu? Zdvojená zdrobnenina evokovala čosi, čoho sa treba dotýkať v rukavičkách. Žeby mamičkin maznáčik? Nie, rázne zavrhla Kristína. Nevyzerá na to. Je síce trocha krehký, skôr jeho duša je taká.

Mladý muž tak občas na Kristínu pôsobil aj napriek svojej mužnej vizáži. Vyzeral priveľmi mlado, priam chlapčensky. A to ho predurčovalo na istú krehkosť v zaobchádzaní. Ak by ho niekto chcel niekam doručiť v nejakej lepenkovej škatuli, musel by byť na nej obrovský nápis FRAGILE.

Krista sa zasmiala vlastnej predstave, no hneď sa zahriakla. Ona tu predsa nie je na to, aby ho súdila. Je tu, aby mu pomohla. Kvôli Alici dlho váhala, či má považovať Daniela za svojho klienta. Ostal tak akosi na polceste. Možno to zaváňalo neprofesionálnosťou, ale bolo to jednoducho tak. Daniel vlastne nechcel alebo si myslel, že nepotrebuje psychoterapiu. Daniel sa potreboval rozprávať. Tušil, že presne toto bude tá najlepšia psychoterapia.

„Môžem slúžiť. Ako priateľka na telefóne,“ uzavrela pred časom rozhovor s mladým mužom Krista. Práve rozoberalinevyhnutnosť či nepotrebnosť psychologickej intervencie, ako sa učene hovorí v psychoterapii. Znamenalo to, že je mu k dispozícii ako človek, priateľka. Daniel trval na tom, že si musí účtovať hodiny. To zasa nechcela pripustiť Krista. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo ostali na polceste.

Kristini klienti boli v obraze. Ak im dala číslo svojho mobilu, nezabudla pripojiť inštruktáž. Do ôsmej môžu pokojne volať, neskôr len v ohrození života. Jasné, že to celé okamžite obrátila  na žart.

„Napríklad, ak sa udeje nejaká živelná pohroma.“ Klienti so samovražednými sklonmi nepatrili do jej kompetencie. Takéto žartovanie si teda mohla dovoliť. Daniel bol však iný prípad. Jemu by zdvihla aj o polnoci. Veď išlo predsa aj o Alicu.

„Som tu neďaleko, Kristína. Mohol by som sa zastaviť alebo ťa zobrať niekam na kávu? Viem, že je neskoro, môžeš mi zarátať aj prirážku.“

„Vysokohorskú?“ nezaprela Kristína sklon žartovať v každej situácii. Pravdupovediac, bola sprvu trocha rozladená z nečakaného  stretnutia. Vidina, že všetko vyriešia v kaviarni, sa jej preto zdala prijateľnejšia. Biznis je biznis, napokon naň predsa len pristala, tak aké rozladenie? Kristína sa počas svojich kariér, lebo v jej prípade nešlo o jedinú profesionálnu kariéru, ale hneď o viaceré, naučila, že na prvom mieste má byť obchod. Profesionálne hľadisko, zodpovednosť za výkon, nech už to nazveme akokoľvek. Dušou obchodníčka vedela, kde sú priority. V slúchadle bolo počuť trocha nervózny smiech:

„Vidíš, ešte sme sa ani nestretli a už cítim, ako pozitívne na mňa pôsobíš. Páči sa mi tvoj humor. Presne to potrebujem. A trochu sa porozprávať.“ Nervózny smiech prevalcovala snaha o úprimnosť. Bola to úprimnosť, o tom Krista nepochybovala.

Dohodli si stretnutie v blízkej kaviarni. Neprešlo ani pätnásť minút a Daniel ju už vítal, vstávajúc od stolíka. Dobrá výchova. Francúzska, pomyslela si Kristína. Ešte to ani nedomyslela a vysoký štíhly mladý muž jej už pomáhal z baloniaka.

Kristína s Nelou radi žartovali na tému francúzskej výchovy, ktorá v ich súkromnom slovníku znamenala vhodné spoločenské správanie. Nela raz bola svedkyňou, ako Krista vytiahla jednej svojej priateľke lyžičku z kávy, ktorá jej pri pití smerovala do oka.

„Vypichneš si oko,“ zažmurkala sprisahanecky na Nelu a obe sa schuti zasmiali.

„Pravidlá francúzskej výchovy nedovoľujú piť kávu s lyžičkou v šálke. Lyžička patrí na tanierik. To dnešní rodičia svoje deti už neučia?“

Aby nevyzerali ako dve snobské a nadradené kozy a trocha celú situáciu odľahčili, Nela dodala: „Nás vychovávali francuzákom, teda, aby si rozumela, francúzskym kľúčom. Niekedy rovno po hlave. Preto máme francúzsku výchovu.“

Tohto mladého muža nebude treba v tomto smere poučovať, pomyslela si Krista. Napokon, toto je biznis, síce zmixovaný s priateľskou pomocou, ale ja nie som výchovný ústav.

„Ako ti môžem pomôcť?“ Kristína nikdy nestrácala čas.

Z trocha unaveného výrazu tváre zrejmého na prvý pohľad bolo jasné, že tento inteligentný, vskutku introvertný mladý muž s atletickou postavou nevie, ako má začať.

„Som z toho unavený.“ Pravou rukou si zložil okuliare v matnom kovovom ráme a začal ich čistiť. Ľavák rovnako ako ja, bleslo hlavou Kriste. Inteligentný a nadaný.

Chvíľu bolo ticho. Kristína tentoraz čakala.

„Viem, mal by som ten vzťah ukončiť. Alica je vydatá, trvá to už pridlho a nikam to nevedie. Ona má svoj život a ja naivný som si myslel, že sa to zmení a konečne sa rozhodne. Vieš, čo mi povedala? Jej manžel vraj pre ňu predstavuje istotu. Asi jej nestačí to, čo jej môžem ponúknuť ja. Vila s bazénom to nebude, ale… Samozrejme, ona nechce nič také. Som presvedčený, že ma miluje, rovnako ako ja milujem ju. Viem, že chce byť so mnou, ale bojí sa zásadného rozhodnutia. Nechce sa rozvádzať a ťahať o majetok…“

Na chvíľu sa odmlčal. Kristína vyfúkla smerom do miestnosti dym z cigarety, ktorú si zapálila, len čo jej priniesli nápoj. Rozplynul sa v neviditeľnom chuchvalci.

„Hovor, počúvam ťa.“ Daniel sa sťažka nadýchol a pokračoval.

„Vyzerám ako slaboch. Viem, no v tejto chvíli je mi to jedno. Áno, prežívam to ťažko. Kto by neprežíval? Jasné, že mi pomáha, keď sa môžem o tom rozprávať. Najmä s tebou.“

„Na to sme tu,“ hlesla Kristína.

„Rozpráva o tom otvorene,“ opäť sa rozhovoril Daniel. „Tvrdí, že je zbabelá na to, aby to urobila. Dobre, oceňujem, že to vraví na plné ústa. Priznala, že nie je schopná ukončiť náš vzťah. My už vlastne asi rok fungujeme tak, že sa neustále rozchádzame a znova schádzame. Ani s tebou, ani bez teba, že? Tak sa to vraví. Ani ja nie som schopný urobiť rázny koniec. Raz mi povedala, že to celé namiesto nás ukončia okolnosti, lebo my to nedokážeme. Ja sa však bojím, že už nikdy nebudem nikoho milovať tak ako ju. Najprv som si myslel, že potrebuje čas a napokon dospeje k rozhodnutiu a manžela opustí. Len čo som na ňu zatlačil, viedlo to k rozchodom. Beriem do úvahy všetko, aj to, že majú spolu dve deti.“

„Ty chceš vychovávať jej deti?“ spýtala sa Kristína. Zdvihla obočie a trocha vytreštila oči. „Aj na túto otázku by si mal poznať odpoveď, ale to asi sám vieš.“

„Nechcem robiť otca jej deťom, ony ho predsa majú.“

„Keby ste všetci spolu žili, v istom zmysle by sa nedalo tomu vyhnúť.“

„Áno, máš pravdu, asi je to trochu nezrelé uvažovanie. Vieš, po celý čas som sníval, že raz budeme spolu žiť. Chcel som si ju vziať a mať s ňou dieťa.“

„A vie o tom aj ona?“

Kriste sa zdalo, že Daniel na chvíľu zaváhal. Vzápätí sa rázne pozrel do jej svetlozelených očí a vydýchol: „Vie.“

„A?“

„Nevyjadrila sa pozitívne.“

„Vieš čo, Daniel, začnime od začiatku. Povedal si, že pre Alicu jej manžel predstavuje istotu. Rada by som o tom niečo povedala, možno ti to pomôže. Sám čakáš zmenu jej rozhodnutia. V každom prípade to, čo vraví, zrejme myslí úprimne, pretože to tak cíti. Vieš, čo je okrem našej smrteľnosti jedinou istotou našich životov? Vedomie, že všetko sa zmení. Nič neostane také, aké bolo predtým. Nech už to, čo práve prežívame, je dobré či, naopak, zlé. Jediná istota je, že to tak neostane naveky. A skutočnosť, že pre Alicu predstavuje jej manžel istotu, sa môže zmeniť. Napokon, neviem, kde ona berie ten pocit, že iba jej manžel môže byť jej jediná opora.“

Kristína sa dívala do tváre mladého muža. Nemôže mať viac ako tridsaťštyri, nanajvýš tridsaťpäť rokov, rozmýšľala. Alica má takmer tridsaťosem a Krista od nej vedela, že Daniel je o čosi mladší. Možno sa bojí práve toho. Alebo skôr faktu, že o pár rokov bude preňho stará.

Pri stolíku v rohu kaviarne začínal hustnúť dym. Stúpal hore a modro sa vznášal v kuželi svetla, ktoré nepríjemne svietilo Danielovi rovno do tváre. Očné oblúky na mužovej tvári vrhali tmavé tiene na jeho hlboko posadené oči a unavená tvár sa zdala ešte unavenejšia. Ostro rezaná brada trochu zmierňovala ten dojem. Atletický typ, zhodnotila pri prvom stretnutí Kristína Danielove široké plecia a postavu klasického mužného trojuholníka s úzkymi bokmi. A krásny zadok. Nečudovala sa Alici, že podľahla tušenému silnému objatiu.

Škatuľka cigariet na stolíku bez hanby ponúkala svoje útroby. Kristína si z nej chcela vziať už tretiu. „Nespýtala som sa, či ti neprekáža, že som vybrala kaviareň, kde sa fajčí. Vy atléti, čo stále športujete, asi nefajčíte,“ nemohla si odpustiť narážku na jeho vypracované bicepsy. Daniel to však v tejto chvíli, a tým si bola Krista istá, nemohol vnímať ako kompliment.

„Vedel som, že sa tu fajčí, no chcel som, aby si sa cítila pohodlne, keď som ťa prepadol takto večer.“ Daniel sa opäť trocha nervózne zasmial. Smeje sa tam, kde to nie je vhodné. Aby zahnal vlastnú neistotu, zhodnotila psychologička v Kristíne. To je teraz vedľajšie.

Daniel je trochu úzkostný, no nemusia to všetci vidieť. Asi to ani nevidia. Zvláštne, ako sa tá úzkosť nezhoduje s atletickou postavou, rozmýšľala už mierne unavená Kristína. Celkovo pôsobí na prvý pohľad uvoľnene, aj keď uzavreto. Ako každý introvert, aj on veľa rozmýšľa, kým  čokoľvek vypustí z úst. Pôsobí uvoľnene a v niektorých momentoch určite sebaisto. Asi to robí tá šírka pliec, zhodnocovala Kristína viac ako žena než ako psychologička. Aj keď jej to nebolo celkom po chuti, musela sa vrátiť k profesionálnemu uvažovaniu.

„Daniel, spomínal si nejaké okolnosti. Tuším, kam mieriš, som predsa s Alicou v kontakte. Mala som pocit, že chceš povedať viac.“

Samozrejme, bola to udička, na ktorú sa mal Daniel chytiť, aby sám pokračoval v rozprávaní. Možno nebola potrebná. Kristína mu rozumela nielen ako profesionálka, ktorá má riešiť klientov problém. Rozumela si s ním aj ako s človekom. Inteligentným mužom, s ktorým sa dobre diskutuje. Veď Daniel si napokon za riešenie, cestu, na ktorú má dobrý psychológ priviesť svojho klienta, zaplatí. Riešenie už musí nájsť on sám a sám ho aj uskutočniť. Ak, pravda, nájde v sebe na to energiu a bude to naozaj chcieť. Jej povinnosťou je rozumieť mu. O tom netreba diskutovať. Bolo tu však ešte niečo, prečo si rozumeli, aj keď to konštatovanie neznelo celkom profesionálne. Prečo by si mal rozumieť so svojím klientom? Napriek tomu Daniel Kristu niečím priťahoval. Možno nie tak celkom ako muž, aj keď vedela oceniť  charizmu sympaťáka. Skôr ako človek. Bol pre ňu priveľmi mladý. Inteligentná a duchaplná Krista zaňuchala ako vetriaci pes, keď to niekomu pálilo. A jemu to skutočne pálilo!

Chlap ma musí vedieť rozosmiať. Nech by bol aj Quasimodo či bez jednej nohy, musí mať zmysel pre humor, zvykli sa smiať spolu s Nelou, keď rozoberali svoje vzťahy, vizáže či psychologickú charakteristiku všetkých prítomných. Tých, čo sa zúčastňovali na ich vzťahových interakciách. Daniel teda ani náhodou nie je Quasimodo, pomyslela si Krista. ´Jak socha Davida z bílého marmoru,´ zahryzol sa Kristedo sivej mozgovej kôry folkový Nohavica. Keď sa vyzlečie, musí vyzerať ako Michelangelov mramorový Dávid. Tento z mäsa a kostí nemá kučeravé vlasy ani také neproporčné ruky ako ten mramorový. Inak je takmer kópiou originálu. Akosi priveľmi ma zamestnáva tento vedľa mňa sediaci antický poloboh, rozmýšľala sama nad sebou Krista. Snažila sa odpútať od Danielovho tela a spomenula si na ďalšiu vlastnosť, ktorá ju zaujala na Danielovi.

Krátko po zoznámení sa rozprávali o členstve v Mense. Nemuseli si vzájomne prezrádzať výšku svojho IQ. Daniel sa na prvom stretnutí rozhovoril, ako si so skupinou priateľov a spolužiakov z matfyzu, kde študoval kybernetiku, hneď po škole založili akciovku. Najprv len s  detským nadšením vymýšľali počítačové hry. Po rokoch sa začali orientovať viac na iné oblasti IT biznisu a firma im dobre prosperovala. Na vizitke mal napísané riaditeľ vývoja. V časoch krízy sa z toho honosného titulu Daniel skôr smial a tvrdil, že zarába horšie ako inštalatér. Neskôr sa karta obrátila a firme sa začalo dariť. To je však iná kapitola, teraz nejde o biznis, ale o niečo celkom iné.

„Áno, okolnosti,“ prerušil Daniel svojím vzdychom Kristínine myšlienky o jeho príťažlivej vizáži.

„Tie okolnosti už nastali a správne tušíš, o čo ide. Alica mi včera oznámila, že jej manžel odchádza pracovať do Nemecka a ona, samozrejme, pôjde s ním. Ako lekár si našiel dobre platenú prácu. Ich rozhodovanie sa dlho vlieklo, ale teraz už je to isté. Sme v polovici prázdnin. Ešte ako-tak stihnú začiatok školského roka, deti berú so sebou. Vedia po nemecky, nebudú mať problémy. Zato ja mám problém. Viem, ako to Alica myslela. Toto sú presne tie okolnosti, ktoré rozhodli za nás. Pre ňu sa to vyriešilo. Odíde, nechá ma tu a ja sa mám so všetkým vyrovnať, ako viem.“ „Pripravovala ťa na to, ale je to trocha alibistické.“

„Nie trocha. Je to alibistické na celej čiare. A naozaj zbabelé. Presne, ako o tom hovorila,“ takmer rozhorčene vykríkol Daniel. Trafil sa priamo do chvíle, ktorú kaviarenskí štamgasti veľmi dobre poznajú: v šume rozhovorov, lyžičiek udierajúcich o tanieriky či poháre, ktoré neopatrní hostia kladú na mramorové dosky stola, z času na čas nastane chvíľa, keď akoby na pokyn dirigentskej paličky všetko naraz stíchne. A niekto, kto sa snažil zvýšeným hlasom ten kaviarenský frmol prehlušiť, zareve do prázdneho ticha.

Niekoľko spýtavých pohľadov sa uprelo na vekovo nerovnú dvojicu sediacu v kúte kaviarne. Ticho doznelo v sekundovej tarifikácii a nato sa kaviarenský hluk obnovil.

„Zbavuje sa zodpovednosti, všetko hádže na akési okolnosti,“ pokračoval stíšeným hlasom Daniel, ale už to nebolo potrebné. Vrava v miestnosti ho prehlušila.

„Ako si reagoval? Čo si jej na to povedal?“ spýtala sa Kristína zvýšeným hlasom, aby opäť vyrovnala hladinu hluku.

„Snažil som sa aspoň v tej chvíli, keď sme sa rozprávali, telefonicky, podotýkam, zachovať si chladnú hlavu. Všetkému rozumiem, viem, že ani jej nie je ľahko. Možno toto isté budeš počúvať od nej, veď ste dobré priateľky. Pravdepodobne to ani inak nevedela, asi jej pripadalo najlepšie a najjednoduchšie rýchlo mi zavolať, aby som to čím skôr vedel.“

„Vyzerá to tak, že veľmi nepremýšľala. Chcela ti to oznámiť a tým to považovala za uzavreté. Za posledný rok ste sa predsa niekoľkokrát rozišli, nie? Rozchody už teda máte za sebou. Zrejme sa na to dívala pragmaticky, aj keď som presvedčená, že ju trápi, že ťa zranila. Vie, že ti ublížila a…“

Tentoraz nechala nedopovedanú vetu Kristína. Zvláštna situácia, rozmýšľala. Daniel sa stal mojím klientom a neprekážalo mu, že sa s Alicou priatelím. Nemal mi prečo nedôverovať,  jasne sme si vysvetlili, že detaily rozhovorov sa odo mňa nedostanú ďalej, a už vôbec nie k Alici. Pre mňa je tento prvok obmedzujúci, ale som profesionálka, nemôžem a nebudem sa pre to trápiť. V čase, keď som spoznala Daniela, problém tu už bol. On vedel, že ja viem, a tým to bolo vyriešené. Kvôli Alici som do toho nerýpala.

„Daniel, asi by bolo dobré, keby si presne vyjadril, čo teraz cítiš.“

Danielove čoraz unavenejšie oči sa spýtavo pozreli na Kristu. Skôr ako svoje emócie pretavil do slov, premietli sa mu v tvári. Dalo sa v nej čítať ako v starej zožltnutej knihe s pokrčenými listami. Tvár mladého muža sa zvraštila do predznačených vrások, ktoré sa o takých pätnásť až dvadsať rokov vryjú do jeho tváre navždy. Danielove ústa sa otvorili, aby vyslovili tri predpokladané slová. Jeho tvár sa opäť vyrovnala: „Zlosť a sklamanie. A, samozrejme, pocit, že ma zradila. Ja jej to vlastne ani nezazlievam. Ona ma naučila, že človek sa po nejakom čase vyrovná s príkoriami. Musí sa vyrovnať. Viem, že aj v mojom prípade to tak bude, len to nejaký čas potrvá.“

„Myslím, že by ste si to mali medzi sebou vydiskutovať a jednoznačne si povedať, že toto je rozchod. Inak by predsa neodchádzala do Nemecka s manželom. Na niekoľko rokov, ako je známe. Toto je môj návrh, prijať celú situáciu ako skutočnosť a pokúsiť sa s tým časom vyrovnať. V podstate ťa Alica na to už dosť dlho pripravovala. Aj keď ty si si možno myslel alebo dúfal, že sú to iba reči. Teraz záleží na tebe, čo urobíš. Ona sa rozhodla s ním odísť, neurčili to okolnosti. Dala prednosť manželovi pred tebou. To je fakt.“

„Viem. Som racionálne zmýšľajúci človek a uvedomujem si to, no nie je jednoduché  prijať taký fakt.“ Danielov hlas znel až priveľmi potichu.

„V každom prípade je dobré, že o tom rozprávaš. Málokto to dokáže.“

Predovšetkým to dokáže málo mužov, pomyslela si Krista, ale svojmu spoločníkovi to nepovedala. V kaviarni bolo zrazu také nadymené, že to otrávilo aj ju. Už nemala chuť fajčiť a Daniel vyzeral, že by potreboval čerstvý vzduch a možno aj dýchací prístroj. Chcela mu napriek svojej profesionalite ponúknuť, aby si dal aspoň nejaký pohárik. Pôsobil tak, že to potrebuje. Čisto z ľudského hľadiska. Nie ako barličku, všemocnú záplatu na problémy duše. Nie ako prostriedok na blahoslavené zabudnutie aspoň na chvíľu. Jednoducho iba preto, že alkohol by mu v žilách trochu rozprúdil tú jeho unavenú krv. Vedela však, že je v meste autom. Daniel zavolal na čašníka, zaplatil za dve kávy a minerálky a napokon veľmi vecne uzavrel: „Keď ťa budem potrebovať, opäť sa ozvem, Kristína. Potom mi vystavíš účet. Aj s prirážkou.“

„Prirážku si práve vyrovnal. Účtom za kávu.“

 

 

Chlap na raňajky – Esemeskové milovanie

06.10.2015

Esemeskové milovanie Nela a Peter Myšlienky na Nelu nedokázal Peter prehlušiť ani po dvoch mesiacoch čo uplynuli od tureckého dobrodružstva. August si podal ruku so septembrom a ďalšiu už viac »

Chlap na raňajky – Všetko je inak

06.10.2015

Všetko je inak Preboha, čo to robím? Kládla si v duchu Alica otázku, keď v piatok večer opúšťala Bratislavu. Plán naposledy stráviť nadchádzajúci víkend s Danielom nosila v hlave už dávno. viac »

Chlap na raňajky – II. kapitola

06.10.2015

PETER Vypotácal sa z Nelinej izby a cítil sa prázdny a zmätený. Telo a pudy sa uspokojili, ale zvyčajná úľava po milovaní sa nedostavila. Peter cítil skôr prázdnotu. Presne takú, o ktorej viac »

Italy Migrants

Europarlament chce povinné kvóty na utečencov

24.11.2017 07:00

Bude Slovensko nútené prijímať utečencov na základe kvót? Európsky parlament by to chcel, ale jeho stanovisko je nateraz len jeho želaním.

mobil, platba mobilom, nákup, bezkontaktná, platba

Poľská vláda chce postupne zrušiť nedeľný predaj

24.11.2017 02:24

Poľská vláda vláda plánuje postupne do roku 2020 zrušiť nedeľný predaj, aby zamestnanci mali viac času na rodinu.

PZ SR

Zrážku troch vozidiel neďaleko Šamorína neprežili dve osoby

23.11.2017 21:38

Ďalšie tri osoby sú v opatere Záchrannej zdravotnej služby.

sud, justicia, sudy

Svedok vraždy bosa Sýkoru strieľal na pumpe

23.11.2017 21:34

V rukách polície skončil muž, ktorý svedčí v prípade popravy mafiánskeho bossa z Bratislavy.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 5
Celková čítanosť: 4125x
Priemerná čítanosť článkov: 825x

Autor blogu

Kategórie

Archív