Založ si blog

Chlap na raňajky – Všetko je inak

Všetko je inak

Preboha, čo to robím? Kládla si v duchu Alica otázku, keď v piatok večer opúšťala Bratislavu. Plán naposledy stráviť nadchádzajúci víkend s Danielom nosila v hlave už dávno. Pritom sa jednostaj presviedčala, že naňho už zabudla. Vlastne od začiatku, čo ho takmer bez vysvetlenia opustila. To naposledy  je tiež vlastne scestné, vyčítala si v duchu. „Čo bude po tom „naposledy“? Ďalšie naposledy? A Daniel na to pristal?“ Mierne uštipačne vypľula na Alicu Kristína, keď jej telefonicky referovala, čo zamýšľa. Potrebovala totiž aby jej Kristína potvrdila alibi. „Dohodli sme sa tak. Obaja si uvedomujeme, že je to šialené. Chcem to. Viem, že žiaden zmysel okrem rozkoše, alebo akokoľvek to nazvem, takéto naposledy nemá. Iba ak sme obaja masochisti,“ uzavrela tému Alica.

Vlak neosobne mieril na západ, na susednú Moravu. Alica sa nevedela dočkať  a súčasne sa bála. Mala srdce v krku. Pulzoval v nej adrenalín. Triasla sa ako ratlík, ktorého v zime vyhodili predo dvere. Teraz by trocha pokoja nezaškodilo.  Kam, do čerta, do čoho sa to potom ženiem? Ale nie je vlastne pokoj tým, čoho mám až priveľa? Mám ho naozaj až priveľa. Nudný život dobre zaopatrenej manželky! Nudnej manželky.

Plyšom potiahnuté kresielka vydávali takmer nepostrehnuteľný pach cigaretového dymu. Kedysi sa tu fajčilo, pomyslela si Alica s odporom, ale kupé bolo prázdne, tak sa usadila. Keď Danielovi napísala, že sa aj s celou rodinou chystajú do Bratislavy, aby tam strávili predĺžený víkend, pričom Milan pocestuje ďalej do rodného Martina na stretnutie spolužiakov zo strednej školy, nedalo sa odolať príležitosti znova sa stretnúť. Príležitosť totiž robí zlodeja. A kradnúť si chvíľky šťastia, to som predsa vždy vedela, zhodnotila trpko Alica. Nemusela dlho premýšľať, aby vyfabulovala nejakú dôveryhodnú bájku, ako sa dostať z Bratislavy. Agilné priateľky na zľavových portáloch vygúglili „neodolateľnú mimosezónnu zľavu“ s ponukou stráviť víkend v Mikulove, ochutnávať dobré víno a ešte lepšie jedlo. Kristína predsa vždy bola na takéto úlety, obhajovala Alica svoju absenciu počas víkendu u rodičov. Kristína a ešte jedna priateľka, ktorú nikto v rodine v skutočnosti nepozná. Čo viac si mohla ako inšpiráciu pre svoju knihu vlastne priať? Ďalšie a nové chute, nové recepty, nové zážitky. A navyše sa tak zabili hneď tri muchy jednou ranou. Starí rodičia, Alicina mama s otcom, si užijú vnúčence, Milan v pokoji pocestuje na stretávku. Večne zaneprázdnený pán doktor sa konečne utrhol z reťaze neodkladných operácií. No a ešte k tomu aké úžasné priateľky má Alica! Všetko zorganizujú, všetko vybavia. Až na to, že to celé neorganizujú priateľky, ale milenec. Bývalý milenec. A budúci, aspoň na chvíľu.

„Dobrý den, máte tu volno?“ vytrhol Alicu z rozmýšľania hlas muža v strednom veku s jasným moravským prízvukom. „Je to vlak do Břeclavi? Byl jsem v Bratislavě jenom na otočku, něco vyřídit na pošte…“ „Dúfam, že je to vlak do Břeclavi, aj ja tam cestujem,“ pobavene sa usmiala Alica, ale na poznámku, že niekto cestuje na poštu do iného štátu, nereagovala. Nechcelo sa jej konverzovať s cudzím človekom. Z cestovnej tašky vytiahla útlu knižku. Očakávanej reakcie sa však nedočkala. Naopak. Nasledovala žoviálna otázka: „Kam v pátek podvečer cestuje osamělá pěkná Slovenka? Za milencem?“ Potmehúdsky sa usmial a malými dobráckymi očkami sa zahľadel na Alicu.

Daniel čakal pred stanicou. Nie na nástupisku, dohodli sa tak. Nechceli riskovať, že by ich spolu náhodou niekto zazrel. Vracal sa z pracovnej cesty z Ostravy, kam sa zasa v nedeľu podvečer musel vrátiť. Břeclav, mestečko hneď za hranicami, im prišlo ako veľmi dobré a ľahko dosiahnuteľné riešenie. Na ulici sa len letmo pobozkali na líce, ako starí priatelia. Už keď cez námestíčko pred stanicou kráčala smerom k nemu, triasli sa Alici kolená. Čo kolená, celá sa trasiem, nadávala si v duchu Alica. Toto masochistické „naposledy“! Ako hlboko môže človek klesnúť? Nie morálne, alebo čert to ber, nech aj morálne! Raz morálne poklesky akéhosi spoločného známeho označila Kristína nálepkou: morálny bohém. Prečo som si práve teraz na to spomenula, vŕtalo v hlave Alici. Ja som morálny bohém len vo vzťahu k Danielovi. Ani s tebou, ani bez teba.

Keď sa za dvojicou unisono zabuchli dvere auta, Alica sa ozvala prvá: „Láska je jediná vec, pre ktorú stojí za to šalieť. To je motto z filmu. Aj my teraz šalieme. Poriadne.“ Daniel sa na svoju spoločníčku smutne usmial, otočil kľúčom v zapaľovaní a opustil stromami lemované námestie, na ktoré v jarnom vzduchu pomaly začal sadať súmrak. Vyžaroval z neho zvláštny pokoj človeka vyrovnaného s tým, čo príde. Respektíve s tým, čo príde „potom“. Po tom, keď sa to šialenstvo posledného víkendu skončí. „V Mikulove sme ani nie za pol hodinu. Bude sa ti tam páčiť.“ Áno, takto to bude, hodnotila víkend, čo mali pred sebou v duchu Alica. Nebudeme nič preberať, nebudeme si nič vyčítať, teda Daniel mi nebude nič vyčítať, snáď. Budeme „iba“ spolu.

Keď sa v sobotu nadránom Alica prebudila, Daniel spokojne oddychoval vedľa nej. Nechcela sa ani pohnúť, aby ho nezobudila. Neschopnosť zaspať a plný mechúr však vyhnali Alicu z postele. Daniel sa pomrvil, ale keď sa vrátila, opäť spokojne odfukoval. Strašne to bolí, mračila sa Alica. Užívame si čas a spoločnú blízkosť a pri tom aj spoločne trpíme. Keď sa večer a v noci milovali a dívali sa na seba, snažila sa vryť si jeho tvár do pamäte. Jeho tvár a jeho ramená, klesajúce a stúpajúce v rytme milovania. Hore a dolu. Hore a dolu. Celý svet sa zmrštil do toho hore a dolu. Na jeho tvár, aký výraz mala v tej chvíli, nikdy nezabudnem. A tie slzy, čo mi pri tom tiekli z očí… Tak takto vyzerá zúfalstvo! Dívať sa svojmu milencovi, svojej láske, pri milovaní do očí, zažiť pri tom spoločný orgazmus a súčasne pri tom zo zúfalstva plakať. Keby v Danielovi nebol chlap, reval by si asi tiež. Dvaja blázni, dvaja zúfalci, čo si nevedia rady so svojimi citmi. Alica, doteraz ležiaca na chrbte, sa obrátila tvárou k Danielovi. Rukou mu ovinula hrudník a jemne sa k spánkom uvoľnenému telu pritisla. „Nádherné prebudenie, láska,“ zašepkal. „Chcem sa s tebou milovať. Poď!“

Jedlo bolo úžasne sýte, typické moravské a bolo ho veľa. Na raňajky zhltli len dva croissanty v kaviarni na hlavnom mikulovskom námestí. Terasu kaviarne s reštauráciou tvorilo renesančné „podloubí“ a týčila sa kúsok nad úrovňou dolu sa zvažujúceho námestia. Dívali sa z nej do okien hotela, v ktorom sa včera večer ubytovali. Prostriedku námestia dominoval morový stĺp, rovnaký, aké vídať v zachovalých centrách tisíckrát prebudovaných miest. Tento bol zhmotnením ranobarokovej vďaky obyvateľov mesta za to, že prečkali jednu z posledných morových epidémií. Počas raňajok, aj pri opulentnom obede, sa naň dívali. Naň a holuby, ktoré značkovali jeho kontúry svojou prítomnosťou. Len občas prehodili zopár slov. Vždy si rozumeli aj bez nich. Alica si servítkou utrela zamastené ústa a to isté sa snažila urobiť aj s rukami. Servítka sa lepila na prsty zamastené od kačacieho stehna, ktoré pred chvíľou doobjedala. „Budem sa musieť spýtať, čo dávajú do toho „zelí“. Je tam nejaké zvláštne korenie. Ak by som recept použila v knihe, nazvem ho jarná mikulovská kačica.“ „Prečo jarná? Mala by to byť  kačica plná sexu,“ zasmial sa Daniel. „Jarná“ odmietla so smiechom Alica, „lebo na jar by sa takéto mastné jedlo vlastne nemalo ani jesť. Možno by som mohla vymyslieť nejaký recesistický recept: kačica bez kačice. Úplne ma to zmohlo, ledva fučím. Musím sa ísť umyť.“ Daniel sa díval za odchádzajúcou Alicou a spomenul si na vetu, ktorú povedala v noci, opierajúc sa mu nahým telom o bok: „Existuje len táto chvíľa.“ Jeho oči mlčky súhlasili. Čo mal na to povedať? Jemne si pritiahol tvár svojej milenky bližšie k sebe a pobozkal ju na ústa.

Sobota sa niesla v pokojnom rytme objavovania nových dimenzií toho, čo spolu zažívali. „Dala by som rok života, za jeden takýto víkend s tebou,“ Alica sa usmiala a šibalsky sa pozrela Danielovi do očí. „Iba?“ Nechcel pokaziť hru. „Vyzerá to, že sa hrám na romantickú a patetickú naivku. Viem, znie to sladko, ale v tejto chvíli to tak cítim.“ Zvážnela, vedomá si, že nemusí nič viac vysvetľovať. Celý tento „víkend naposledy“ však bol rozporuplný a paradoxný. Alica sa snažila vedome skúmať, reflektovať svoje pocity. Nazvať ich rozporuplné by bol eufemizmus. Uvedomovala si, že jej nálada osciluje medzi niečím, čo môže spokojne nazvať horúce city a pochybnosťami o správnosti toho, čo sa práve deje. Do toho sa miešajú výčitky a zlosť obrátená dovnútra, voči sebe. A tak si bezprostredne po tom, čo vyslovila tú sladkú vetu, v duchu nadávala do hlúpych naivných husí, a vzápätí presviedčala samú seba, že Daniel nie je z tých, čo by zneužili jej otvorenosť. Je lepšie celé to nerozoberať. Je lepšie nechať to plynúť v pomalom tempe lenivého sobotného popoludnia. Odkrvená hlava a plný žalúdok si po obede pýtali siestu. Keď sa k tomu prirátala premilovaná noc, bol návrh vrátiť sa do izby a trocha si pospať, vykúpením. Aspoň nakrátko. Okolo piatej prebralo Alicu bzučanie mobilu. Musel zvoniť už dlhšie. Keď zvuk utíchol, vstala z postele a s obavami sa pozrela na displej. Svietilo na ňom Milanovo meno. Preboha, čo chce?! Rozmýšľala. Čo by chcel? Je to predsa môj  manžel, tak jednoducho volá. V prvej chvíli mala Alica pocit, že sa musí zbaliť a odísť. Utiecť. Nebuď zbabelá a hlavne, zachovaj paniku! Ironizovala samú seba. Daniel bol v sprche. Otvorila dvere na kúpeľni. Jej hlas znel zúfalo: „Volal mi Milan.“ „Zavolaj späť. Nevieš predsa, o čo ide. Len pokoj.“ Alica nervózne zavrela dvere. Ešte niekoľko hlbokých nádychov a budem schopná ozvať sa. Stlačila rýchlu voľbu priradenú Milanovmu číslu a optimistickým hlasom, aspoň sa oň snažila, povedala do slúchadla. „Ahoj, našla som si neprijatý hovor….“ Dvere na kúpeľni sa otvorili. Daniel počul, ako Alica vraví: „Budeš musieť chvíľu počkať, ani jedna tu nie je. Bola som unavená, išla som na  do izby a dievčatá sa zatiaľ vybrali hore do zámku, do múzea…“ Neznie to veľmi presvedčivo, pomyslel si Daniel, uvedomujúc si, že to, čo vidí v Aliciných očiach, je čistá hrôza. Keď dodala: „To nemyslíš vážne, Milan,“ vedel, že je zle. Položila, privrela viečka, zhlboka sa nadýchla, aby vôbec bola schopná povedať: „Chce sa rozprávať s niektorou z dievčat. Je to hlúpe, trápne a nechce si to dať vyhovoriť.“  Dve pevné ruky objali Alicine trasúce sa plecia. Do tváre sa jej nahrnula červeň. „Niečo vymyslíme. Môžeš sa vyhovoriť, že sa ti vypol mobil.“ Svoj nápad vzápätí zavrhol. „Ale tvoje priateľky predsa tiež majú mobil“ „To by mi nezhltol.“ Alicina tvár sa na chvíľu rozjasnila. Stres, čo ju paralyzoval, na sekundu popustil opraty, aby dovolil mozgu robiť si svoju prácu. „Keď som počas obeda išla do reštaurácie na toaletu, počula som z kuchyne slovenčinu. Musím to skúsiť. Idem za tou babou, snáď tam bude a prehovorím ju.“ „Ponúkni jej nejaké peniaze, neodmietne.“ Alica vypleštila oči. Peniaze? Daniel má pravdu, neostáva mi nič iné. Začala sa rýchlo obliekať. „Mám ísť s tebou?“ „Nie. Toto musím vybaviť sama.“ Z hotela bolo do reštaurácie, kde s Danielom obedovali, len na skok. Obedoví hostia už dávno poodchádzali a do času, keď sa začnú schádzať tí na večeru, bolo ešte ďaleko. Na terase sedela dvojica starších, spokojne sa usmievajúcich manželov a akýsi pán v roku si čítal noviny rozprestreté na retro bambusovom ráme. Vo dverách privítal Alicu vysmiaty čašník, čo ich pri jedle obsluhoval. „Zapoměli ste na něco?“ prihovoril sa. „Nie, ale chcela by som sa rozprávať s vašou kuchárkou. Hovorí po slovensky, však?“ Čas, kým čakala na neznámu, sa zdal Alici nekonečný. „Volám sa Alica,“ oslovila vysokú, statnú ženu, ktorá si cestou z kuchyne utierala ruky do kuchynskej utierky zastrčenej za pásom zástery. Vyzerala tak trocha hrmotne. Erdeg baba, napadlo v prvej chvíli Alicu. Boli približne v rovnakom veku. Tridsať rokov, plus mínus nejaký ten rôčik, tipovala. Výrazný nos a mäsité pery, obrovské, priam materské prsia a silné ruky. Zato širokú tvár lemoval šik zastrihnutý účes z polodlhých čiernych vlasov, profesionálne zviazaných v uzle. Snáď sa nezľakne mojej požiadavky. Prekvapene sa na Alicu dívala. „Potrebujete niečo?“ Spýtala sa profesionálne. Tá najprv uhla pohľadom. Zavadil o rad obrázkov s loveckou tematikou a ďalší rad niekoľkých loveckých trofejí. Parožie, veľa srnčích a zopár nádherne rozložitých jeleních. Aké symbolické. Alica sa nadýchla a potom sa priamo pozrela do očí svojej krajanky. „Dostala som sa do situácie, kedy potrebujem niekoho, kto by mi potvrdil alibi. Poviem to rovno. Som tu s milencom, ale manžel si myslí, že s priateľkami. Samozrejme, žiadne tu so mnou nie sú, ale on chce s jednou z nich hovoriť. Zaplatím vám, dám vám 20 eur, ak zahráte moju priateľku.“ Žena sa rozosmiala. Ale rozosmiala sa z chuti. Nebol v tom ani výsmech ani škodoradosť. „Prepáč, môžem ti tykať nie,“ povedala rovno. „Dobre, aspoň bude zábava. A tých 20 eur neuškodí. Rýchlo zarobené peniaze hrejú dvojnásobne. Daj sem telefón. Ako sa vlastne volám?“ Alici odľahlo. V rýchlosti naznačila žene situáciu, do ktorej sa pri „hraní“ musí trafiť. Prvá časť ponižujúcej akcie bola za ňou. Čo tam po ponížení a trápnosti! Jednoducho to bolo treba urobiť. Ako sa dívala na svoju spoločníčku, uvedomila si, že si nemohla vybrať lepšie. Rodená herečka, rozmýšľala Alica, keď sledovala ako sa niekto, kto sa vydáva za Kristínu, s prehľadom, bez rozpakov a bez skúšky zhostil svojej roly. Milan Kristínu poznal len z rozprávania. Nepatrila medzi Alicine priateľky, ktoré by poznal osobne. Našťastie. Žena, Alica v rozrušení prepočula jej meno, pokračovala v svojom hrmotnom správaní. „Ahoj Milan. Aj keď sa nepoznáme, vieme o sebe, tak tykať si môžeme, nie?“ Zasmiala sa, ale nedala Milanovi viac priestor. „Áno, Alica na mňa, hneď ako som sa vrátila do hotela, vyrukovala s tým, že ma chceš počuť. Prosím ťa, čo nedokážeš dôverovať vlastnej žene? Jasné, že je tu s nami. Jeme, pijeme, oddychujeme. Ale zdá sa, že aj ty si už niečo popil…“ Alica ani poriadne nevnímala, čo všetko tá žena vraví. Zrazu si uvedomila, že jej podáva zmĺknutý telefón. „Myslím si, že som ho presvedčila. A s tebou už ani nechcel hovoriť. Možno sa hanbí,“ skonštatovala nakoniec a vyprskla do uvoľňujúceho smiechu. „Ďakujem,“ s obrovskou úľavou si vydýchla Alica. „Bola si perfektná. Pomohla si mi, vážne si mi pomohla.“ Vytiahla z kabelky peňaženku a podala vlastne neznámej žene dvadsaťeurovku. „Aj nabudúce,“ opäť sa schuti zasmiala neznáma žena a odkráčala do útrob svojho kuchynského kráľovstva. Predo dvermi sa ešte otočila a kamarátsky zamávala.

Nedeľné popoludnie strávila dvojica v rozľahlom parku Lednického zámku. Milan sa už neozval, len esmeskou oznámil, že sa vráti do Bratislavy až v nedeľu v noci a možno až v pondelok dopoludnia. Na Slovensku mali stráviť ešte zopár dní, tak sa mu z rodného Martina nechcelo ponáhľať. Alica rozmýšľala, že opustí Moravu už podvečer, ale keď dostala túto správu, chcela si čas milovania, bozkov a objatí, všetko s prívlastkom „posledných“, čo najviac predĺžiť. Keď si spomenula na včerajšiu story, mala pocit, že nič horšie sa jej počas tohto víkendu už nemôže stať. Dnes sa na včerajšiu hodinu delíria, ako ju nazvala, s Danielom dívali z odstupu. „To je na román,“ skonštatoval so smiechom Daniel, keď mu prudko dýchajúca Alica v hotelovej izbe líčila, ako celé to divadielko prebehlo. „Potrebujem koňak, slivovicu, borovičku, hocičo! Ideme na panáka,“ ťahala Daniela z izby najkratšou cestou do hotelového baru. „Keby mi niekto teraz ponúkol denaturovaný lieh, asi by som ho vypila,“ so smiechom a najmä s úľovou v hlase sa Alica obrátila na Daniela, len čo jej na jazyku dohorel prvý plameň. Nahla sa k nemu a pobozkala ho na pery. Daniel sa na ňu len mlčky pozeral, v jeho očiach bolo všetko. Celý Alicin svet. Svet, v ktorom nemohla žiť. V ktorom spolu nemohli žiť.

Víkend prehrmel rýchlosťou vlaku, ktorému zlyhali brzdy. Rútil sa ako odthnutý vagón do konečnej stanice. Aspoň sa im to obom zdalo. V nedeľu podvečer sa odviezli do Břeclavi a na pešej zóne zhltli kúsok pizze. Alicin stiahnutý žalúdok sa na viac nezmohol a Daniel bol na tom rovnako. Čakala ho cesta autom na sever, do Ostravy, a tak Alica ostala solidárna. Ak si Daniel kameň v žalúdku nemôže roztopiť ani kvapkou vína, neurobí tak ani ona. O trištvrte na deväť sa z kaviarne presunuli na stanicu. „Nebudú žiadne patetické výlevy, neboj sa,“ s trpkým úsmevom vecne skonštatovala Alica, chytiac Daniela za rameno. Jej hlas sa tratil v hlásení zo staničného amplióna: vlak do Viedne je pripravený na odchod a vlak do Bratislavy príde na druhé nástupisko. Dvojica, mladá žena pritisnutá ľavým bokom o rameno svojho partnera, zamierila dolu schodmi podchodom na perón číslo dva. „Vlak už na teba čaká, Alica,“ nevediac čo povedať, hlásil aj Daniel. „Aby ma odviezol a aby som sa už nikdy nevrátila. Ale sľúbila som, že nebudú žiadne trpké výlevy.“ Staničný perón osvetľovalo jasné neónové svetlo. Danielovi zabzučal vo vrecku mobil. Zamračil sa, pozrel sa na displej a zavrtel hlavou. „Pracovný. Teraz nikoho nechcem počuť,“ povedal nahlas a vypnutý mobil strčil späť do vrecka. Kdesi v diaľke akýsi muž vystúpil z vlaku a držal sa otvorených dverí, akoby sa nevedel rozhodnúť, či vystúpiť alebo nie. Daniel stlačil zelené tlačidlo otvárania dverí. Postavil sa oproti Alici a díval sa. Len sa tak díval a nevravel nič. Ona sa usmievala, rovnako onemená. Ako vtáča, ktorému stisnú hrdielko, napadlo ju prirovnanie. Tak sa cítila, neschopná čohokoľvek. „Ve tváři lehký úsměv, hluboký v srdci žal, tak to je, Daniel.“ „To je nejaký klasik.“ Alica len mlčky prikývla. Dvere sa po minúte, čo ich nikto nepoužil, automaticky zavreli. „Akoby ten vlak nechcel, aby si doň nastúpila.“ Potom opäť ostalo ticho. Muž v diaľke sa konečne rozhodol a stratil sa v útrobách oceľového stroja, Alica ho mala priamo v zornom poli. Na peróne okrem lúčiacej sa dvojice nebol nik. Len spoza Danielovho chrbta sa zrazu vynoril sprievodca, rútiaci sa z jedného konca peróna na druhý. „Asi sa už nevie dočkať, kým nastúpim,“ ozvala sa. „Škoda, že si mu nevidel do tváre, vyzerá tak trocha ako árijský Ježiš zo starého zažltnutého obrazu. Obrovské modré oči a slamené vlnité vlasy po plecia. Dokonalé prevtelenie.“ Čo to meliem, stiahlo sa Alici opäť hrdlo. Nerev, prikázala si. „Musíš už nastúpiť,“ zašepkal Daniel. „Ja viem. Milujem ťa a vždy budem.“ Nevedela sa ovládnuť. Po líci jej stekala slza. Pozrela sa mu ešte raz zblízka do očí, zľahka, len akoby mimochodom, ho pobozkala na kútik úst. Danielov pohľad bez slova opakoval práve vyslovené. Pustila sa ramena, ktoré doteraz pevne až takmer kŕčovito držala a nastúpila. Neobrátia sa, iba počula, ako sa za ňou dvere hydraulicky zatvárajú. Otvorila prvé kupé, ktoré bolo voľné a posadila sa. Za oknom stál on. Muž jej života. Ruky vo vreckách jarnej bundy ešte viac zvýrazňovali jeho takmer dokonalú postavu. Alici sa chcelo prstami nakresliť srdce na sklo obloka, ale nedokázala to. Iba sa pozerala. Vlak sa pohol a Daniel sa stratil v diaľke. V kupé bola zima, klimatizácia nastavená na chladenie. Alica sa postavila, aby zapla kúrenie. Ako vlak opúšťal stanicu, uvedomila si, že hlas, ktorý sa ozýva z amplióna, hovorí po nemecky. Bahnhof Wien Praterstern. Slová, ktoré Alicino vedomie zachytilo, preťali poslednú myšlienku ako úder železnej päste nos. Preboha, nastúpila som do vlaku do Viedne! Oblial ju studený pot. Nástupisko číslo dva! Boli sme predsa na správnom! Len vlak nebol správny! Srdce príslovečne vyskočilo do krku a nedalo sa zatlačiť späť. Bežalo vedno s vlakom ako šialený splašený kôň. Šialený víkend, šialený záver.

Prvé, čo Alicu napadlo, bolo, či stihne prísť do Bratislavy skôr, ako Milan docestuje z Martina. V panike sa začala hrabať v taške a vytiahla mobil. Vyhľadala Daniela v adresári. Trvalo nekonečne dlho, kým sa mobil vôbec pripol na nejakú sieť. Žiadna odpoveď. Skúsila to ešte niekoľkokrát. Bez úspechu. Vybavilo sa jej ako Daniel na peróne vypnutý mobil strkal späť do vrecka. „Do čerta!“ Zakliala nahlas. Vlak sa nocou hnal ďalej. Musím ísť pohľadať sprievodcu. Schmatla tašku a bez rozmyslu sa vybrala na zadný koniec vlaku. Zastavili ju dvere na vozni, ktoré sa nedali otvoriť. Dočerta, musím ísť predsa dopredu, vyčítala si svoje nelogické rozhodnutie. V jednotlivých kupé sa svietilo, ale v vlak bol takmer prázdny. Zopár cestujúcich sa na vyplašene sa ponáhľajúcu ženu len s údivom pozeralo. Prehnala sa opäť celým vlakom, až ju zastavil jedálenský vozeň. Konečne niekto, koho sa môžem niečo spýtať. „Sprechen Sie Deutsch?“ obrátila sa na čašníka, čo stál hneď za dverami. „Auch deutsch, ale i česky, pokud byste potřebovala.“ Nevedno prečo ju odhadol. „Nastúpila som do zlého vlaku. Tento stojí až vo Viedni, predpokladám.“ „Posaďte se, v klidu se posaďte. Teťkonc nemáte kde vystoupit, až ve Vídni. Když příde průvodce, vyhledá vám spojení, jak se dostat domů.“ Alica sa posadila k stolíku pri okne. Klepala sa. A v tvári bola celá červená. Zo stresu. Oproti sedel pár starších asi manželov, hovoriacich po nemecky. Muž chrbtom a žena s tvrdými rysmi umocnenými natmavo vytetovaným obočím na ňu s účasťou hľadela. Sprievodca, opakovala si Alica. Určite mi poradí a možno mi aj naparí pokutu, že nemám správny lístok. Nesprávny lístok, nesprávny vlak. Preboha, toto sa môže stať len mne! To sme boli do seba takí zahľadení, takí zaujatí sami sebou? Veď predsa na peróne musel svietiť nápis VIEDEŇ! To snáď nie je možné?! Takáto fatálna chyba! Krava blbá, to sa môže stať len tebe! Nadávala si v duchu Alica. Ako sa častovala nadávkami, postupne sa upokojovala  a začala rozumne premýšľať. Keby som sa dovolala Danielovi, možno by po mňa prišiel aj do Viedne. Nie, nebudem strácať čas. Pokúsim sa dostať po vlastných, alebo niekomu zavolám, aby prišiel po mňa. Ale komu? Alicine myšlienky prerušil sprievodca. Bol to ten Ježiš z peróna. „Die Fahrkarte bitte.“ „Nastúpila som do zlého vlaku,“ povedala Alica po nemecky. „Auf den falschen Zug aufgestiegen.“ Je to tak správne? To je v tejto chvíli jedno. Hlavne, že rozumie. Ježiš sa obrovskými pokojnými očami pozeral na vyplašenú a stresovanú ženu, čo sedela v kresielku po ním. Bol vysoký, Alici sa zdalo, že si bude musieť vykrútiť krk, aby mu do tých obrovitánskych očí dovidela. Svetlá, bezchybná pleť. Ani zďaleka ešte nemohol byť v Kristových rokoch. Keby som bola len z polovice veriaca, a niekto by mi chcel nahovoriť, že práve toto je anjel, aj by som mu uverila. Kdesi vzadu v hlave jej stihla zavíriť takáto „rúhačská“ myšlienka. V duchu sa nad ňou pousmiala, ale v realite musela vyzerať naozaj vystresovane. Anjel, alebo Ježiš, všetko jedno. Len nech to spojenie vyhľadá! „Kam chcete ísť?“ Rozhovor pokračoval samozrejme v nemčine. „Vyhľadám vám spojenie. Do Viedne pricestujeme o hodinu.“ „A dostanem sa potom do Bratislavy?“  „Dostanete sa, len musíte prejsť U-bahnom, metrom, cez celú Viedeň na Wienn Sűdbahnhof. Pri troche šťastia by ste to mohli stihnúť. Skúsim telefonicky preveriť, aké sú možnosti.“ Alica mala pocit, že nie je ďaleko od mdlôb. Pri troche šťastia? Zopakovala si v duchu. Musí existovať aj iná cesta. Sprievodca odkiaľsi, asi spoza opaska, vytiahol obdĺžnikové elektronické zariadenie. Ešte raz zopakoval, čo povedal predtým a potom sa pustil do telefonovania. Alica ho nasledovala. Znova sa pokúsila vytočiť Danielovo číslo. Mobil ostal hluchý. Preboha, komu mám zavolať? Nikomu z rodiny, to si nemôžem dovoliť. Čo poviem, že ma kamarátky nechali nastúpiť do nesprávneho vlaku?

Paľo! Bolo len štvrť na desať, keď sa Alica odhodlala vytočiť číslo svojho dávneho kamaráta. Paľo vedel o jej vzťahu nevzťahu s Danielom. A možno naňho aj trocha žiarlil. Skutočne len trocha. Medzi Alicou a Paľom bolo také ozajstné kamarátstvo. Na začiatku sa možno aj nejaký ten flirt udial, neprajníci by teda zasa mali možnosť skonštatovať, že medzi mužom a ženou priateľstvo existovať nemôže. V tomto prípade sa však riadne sekli. Bol jej takmer ako brat. Poznali sa dlhé roky, od skončenia vysokej školy, keď sa stretli na konverzačnom kurze angličtiny. Alica z čisto ženskej samoľúbosti oceňovala, že Palinko nikdy, nech už sa po dlhom čase stretli alebo si volali, nezabudol na záver dodať: „Čo už mám robiť, keď ty ma nechceš?“ Alica sa tomu vždy z chuti smiala. Napriek tomu, že sa tento vtip toľkokrát zopakoval, neprestával byť vtipom.  „Palino, keď mi raz toto zabudneš povedať, budem sa fakt cítiť už strašne stará a nepotrebná.“ Za takmer desať rokov, čo sa poznali, prebrali zo svojho života toľké veci, vedeli o sebe veľa. Alica mala pocit, že potrebuje Paľov mužský pohľad na svoje „srdcové“ problémy. A možno on rovnako potreboval ten jej, ženský. Aj keď si napríklad nezavolali aj viac ako pol roka a nevideli sa celý, vždy verila, že ak by sa dostala do situácie, že by musela niekoho požiadať o pomoc, bol by to práve Paľo, na koho by sa obrátila. Navyše, v rovnakom čase zažíval podobný mimomanželský úlet. „Ty to robíš preto, lebo sa cítiš byť odstrčená, lebo tvoj manžel na teba kašle, ale ja mám milenku z roztopaše,“ povedal, keď spolu nad zopár pohárikmi whisky riešili svoje „vnútorné konflikty.“ Palinko, preboha, zober to! Snáď ma tvoja žena neprizabije, snáď jej to len nejako vysvetlíš, prečo po deviatej večer potrebujem tvoju pomoc! Mobil najprv vyzváňal a nič sa nedialo. Alica si predstavila nedeľný večer rodinky s dvoma malými deťmi. Keby Milanovi zazvonil telefón s podobnou prosbou, čo by si pomyslela? Teraz však nebol čas na podobné úvahy a výčitky, že ruší pokoj nedeľného večera. Paľovo číslo vytočila znova. Ešte raz to skúsim, pomyslela si už takmer beznádejne. Obsadené. Možno mi telefonuje späť, opäť sa v nej zažala nádej. Položila a ešte raz skúsila šťastie. „Alicka!“ ozvalo sa nezbedne a so smiechom v hlase v mobile. „Čo potrebuješ?“ Hneď vedela, bola si istá, že ju neodmietne. Rýchlo mu vysvetlila celú situáciu. „Jasné, prídem po teba. Si v úzkych,“ zasmial sa. „Nenechám ťa tam. Pošli mi esemskou názov stanice, aby som to správne naeditoval do navigácie. Práter, ešteže sme tam prednedávnom boli s deťmi.“ „Si kamoš, Palinko, nezabudnem ti to. Ďakujem.“ „Ty by si pre mňa urobila to isté, nie?“ rozosmial sa, ako to vedel len on. „Samozrejme, všetko, čo by bolo v mojich silách.“ Alica položila mobil na čistý obrus stola. Po dlhom čase si konečne vydýchla, ale tep cítila v každej bunke. Stále bežal ako zbesnený. Anjel – Ježiš sa k nej naklonil a potvrdil, čo už vedela. Ak bude mať šťastie… „Danke, danke sehr, ale prídu po mňa autom. Mám šťastie.“ Ježiš jemne pokynul hlavou a stratil sa za dverami jedálenského vozňa, v svojom vlakovom kráľovstve. Zvlnené vlasy farby slamy mu za tmou skiel ešte dlho žiarili. Ako svätožiara. Len so sprievodcovskou čiapkou. Alica sa za ním pozerala, prekvapená ani nie tak jeho ochotou vyhľadať a vytelefonovať jej všemožné spojenia domov, ale najmä tým, že odkedy spomenula, že nastúpila do zlého vlaku, cestovné lístky ho ani v najmenšom nezaujímali. Chvíľu si vyčítala, že mu snáď ani dostatočne nepoďakovala. Potom jej napadlo: Bol by aj slovenský sprievodca takýmto anjelom?  Anjeli prichádzajú a odchádzajú. Anjel – Ježiš zmizol za oponou presklených dvier vlakových vozňov a druhý anjel – Palinko snáď čoskoro dorazí na tvár miesta. A život pôjde ďalej. Musí ísť. Zajtra už po dnešnej hororovej scénke ostane len pocit vyprchaného adrenalínu v žilách.

Na stanici Wien Praterstern vystúpila z vlaku ešte plná nervozity a napätia. Neznáme miesto pôsobilo  chladne a odťažito. Bezmyšlienkovite nasledovala húf ľahostajných cestujúcich, vedela, že ju privedie pred staničnú budovu. Tam ostala stáť. Chvíľu krúžila okolo kufríka na kolieskach ako planéta kolo svojej hviezdy. Potom sa vrátila späť do haly. Desať, dvadsať minút, hodina. Palinko by už o chvíľu mohol prísť. Opäť si to nasmerovala von, pred stanicu a dívala sa na obrovské vysvietené koleso kolotoča v Prátri. Riesenrad, povedal Ježiš. Spoza zákruty sa vynorili svetlá auta a zablikali na ňu. Konečne!  „Paľko! Palinko!“ Alica sa na svojho záchrancu radostne vrhla, kamarátsky ho objala a na líce mu vtlačila pusu. „Ale, ale, vyzerá to, že ma prestáva mrzieť, že si ma vytiahla od milenky.“ „Od milenky? V nedeľu večer? Čo sa pýtam,“ začudovala sa Alica vlastnej reakcii. „A ty si mi dal pred ňou prednosť? Si kamoš, Palinko, si fakt kamoš.“ Vzal do rúk Alicin kufrík a hodil ho do auta. Otvoril jej dvere. Odkladal reakciu na jej otázky. Keď sa usadil, zaradil jednotku a vyštartoval smerom k Bratislave. Konečne sa obrátil k Alici, vo svetlách Riesenradu videla na jeho tvári znova ten ironický úsmev. „Prednosť? Tebe vždy, Alicka.“ No zdalo sa jej, že tento raz to neznelo ako vtip.

 

Chlap na raňajky – Esemeskové milovanie

06.10.2015

Esemeskové milovanie Nela a Peter Myšlienky na Nelu nedokázal Peter prehlušiť ani po dvoch mesiacoch čo uplynuli od tureckého dobrodružstva. August si podal ruku so septembrom a ďalšiu už viac »

Chlap na raňajky – II. kapitola

06.10.2015

PETER Vypotácal sa z Nelinej izby a cítil sa prázdny a zmätený. Telo a pudy sa uspokojili, ale zvyčajná úľava po milovaní sa nedostavila. Peter cítil skôr prázdnotu. Presne takú, o ktorej viac »

Chlap na raňajky – Jediná istota

04.10.2015

Jediná istota KRISTÍNA A DANIEL Som tu zasa raz dlhšie, ako je zdravé, pomyslela si Kristína, keď o siedmej večer zamykala svoju kanceláriu s bielymi dverami. Štrkotanie zväzku kľúčov prerušilo viac »

Hasan Rúhání

Rúhání: Irán bude testovať rakety, nebude sa pýtať USA na dovolenie

22.05.2017 17:12

Vyhlásil to iránsky prezident Hasan Rúhání. Reagoval tak na kritiku amerického prezidenta Donalda Trumpa.

Dolár, euro, mena, peniaze

Nemci Trumpa nepotešili, ich vývoz do USA rastie

22.05.2017 16:37

Nemecký vývoz tovaru do Spojených štátov v prvom štvrťroku vzrástol o osem percent na 29,1 miliardy eur.

Robert Kalinak

Rezort vnútra zabezpečuje vhodné budovy za výhodné ceny, tvrdí Kaliňák

22.05.2017 16:25

Opozícia a časť médií vytvárajú dojem, že sa kradne, aj keď realita je úplne iná. Vyhlásil to v súvislosti s prevodmi a nákupmi nehnuteľností v réžii rezortu vnútra minister Kaliňák.

who, chanová

Začiatok výročného zhromaždenia WHO zatienil spor o účasť Taiwanu

22.05.2017 16:18

Vo švajčiarskej Ženeve sa začalo výročné zasadnutie Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO).

Štatistiky blogu

Počet článkov: 5
Celková čítanosť: 3472x
Priemerná čítanosť článkov: 694x

Autor blogu

Kategórie

Archív