ivica.blog.pravda.sk

Chlap na raňajky

Motto: Jediná vec, pre ktorú sa oplatí šalieť, je láska.

Z filmu Imaginárne lásky

Niektoré ženy hľadajú chlapa na raňajky celý život, ani o tom nevedia. A nemusí to byť žiaden ideál. Všetky „veľké dievčatá“ vedia, že taký sa ešte nenarodil. Chcú nájsť muža, pri ktorom by sa mohli ráno zobudiť, raňajkovať s ním, tráviť obyčajné i neobyčajné chvíle. Jednoducho žiť. Niektorým osud nedožičí zazrieť ho ani len z diaľky. A ďalšie ho nikdy nestretnú, hoci sa im usadil priamo v kuchyni… Šalejú z chlapov a pre nich, lebo jediná vec, pre ktorú stojí zato šalieť, je láska.

Pred časom sa na blogu Ivica objavovali jednotlivé kapitoly „Chlapa“. Dnes je už z neho ozajstná kniha…

Ako „ochutnávku“ tu nájdete opäť zopár zaujímavých príbehov.

Turecká riviéra

NELA A KRISTÍNA

Ak by Nela v rozpoložení, ktoré ovládlo jej vnútro, dokázala ostať vyrovnaná, isto by jej neprišla na um obľúbená replika z notoricky známeho televízneho seriálu, že keby hlúposť nadnášala, tak sa  tá krava nebeská bude vznášať ako holubička. Nič s takou poetikou sa jej však v mysli nevynorilo. Nebol na to čas, a tak sama seba častovala jednoduchým: „Do čerta! Krava sprostá! Toto sa môže stať len mne!“ V Nelinej hlave to búšilo, ako keď kladivo udiera na nákovu.

Bar v jednom z nekonečného počtu hotelov lemujúcich južné pobrežie Turecka bol o desiatej večer poloprázdny. A bola v ňom psia zima. Klimatizácia šla naplno. V prítmí sa sem-tam mihla postava, presnejšie jej tmavé kontúry. Vďaka dômyselne umiestneným zrkadlám za honosne pôsobiacim barovým pultom sa odrazy v sklách znásobovali. V jednej chvíli sa obraz v zrkadle zmenil. Sivočierne tiene rozsvietila medená farba. Presnejšie žena s medenými vlasmi. Pôsobila trocha osamelo. Tak, ako môže pôsobiť žena, ktorá sa sama posadí k barovému pultu. Inak sa ničím nelíšila od typického osadenstva hotelového rezortu s prívlastkom „všetko v cene“. Opálená, slnkom vyobjímaná letná pokožka, vôňa čerstvo naneseného parfumu po večernom sprchovaní.

Kužele svetla mierili na čiernobiele fotografie filmových hviezdičiek svetových mien v retro štýle. Aj to bolo v cene. Nela sa usadila na vysokej barovej stoličke a zaostrila spoza výrazného rámu okuliarov práve na ne. Oči oslabené vrodenou chybou sietnice si museli na prítmie najprv zvyknúť, čo nebolo vždy jednoduché. Potom sa zamerali na svetelné kužele rozbíjajúce tmu. Pult pôsobil čisto, vďaka vysoko leštenej ružovej žule priam exkluzívne. Vysoké chrómované stoličky s mäkkým čalúnením a drevenou opierkou na chrbát a predlaktia ho lemovali ako lastovičky drôt. Bar ako každý iný. Mohol by byť rovnako v srdci Berlína, Viedne alebo niekde v lepšej štvrti Bratislavy. Aj tma v bare bola rovnaká ako hockde inde. Nepríjemná a pre nedokonalosť Nelinho zraku občas aj nebezpečná. Priveľká tma pre moje „skvelé oči“, pomyslela si, ale keďže v hotelovej záhrade bolo aj o desiatej večer neznesiteľne horúco, jej voľba padla na bar. Teplomer pri vstupe ukazoval neuveriteľných 38 °C. O tieni sa nedalo hovoriť, o necelé dve hodiny odbije polnoc. Rozpálená hotelová záhrada vyžarovala naakumulované subtropické teplo ako obrovská pec. Nela zavadila okom o LCD monitor, na ktorom bežal hudobný program MTV, určený konzumentom z Blízkeho východu. Pompézny, gýčový, priveľmi farebný. Komerčne sladké Tarkanovo cmuk sa dráždivo odrážalo od stien, aby jeho vibrácie s ešte väčšou silou a v jednom rytme rozkmitali ušné bubienky zúčastnených. Nela si na vysokej stoličke pri bare nervózne potiahla lem letných šiat nadol. Nešlo to. Nechcela si skryť nohy. Potrebovala skryť niečo, čo jej ešte dlho bude pripomínať raňajší potupný pád na móle, ktoré patrilo k hotelovej pláži. Modrina, čo sa po ňom predvídateľne a škodoradostne zjavila na kolene, svietila ako surrealistický modrý mesiac. „Do čerta! Do riti! Toto sa môže stať len mne! Sprostaňa sprostá! Korunovaná krava! Najdebilnejšia na svete! Prečo som musela prísť práve sem?!“ Hundrala už takmer nahlas. Keby v bare nehrala hudba, barman by si asi pomyslel, že sa pomiatla. Nela si to však vôbec neuvedomovala. Kto by tu rozumel po slovensky? Musela sa postaviť zo stoličky, lebo širokú sukňu šiat si prisadla tak, že ich nedokázala potiahnuť. Konečne! Ešte raz si siahla na koleno, aby sa presvedčila, že modrinu nevidno. Načo ju vystavovať pohľadom? Zvedavé oči sa o ňu aj tak otierajú každú chvíľu. Nemusí ich vidieť, stačí, že ich cíti. Rozdiel v mužských a ženských pohľadoch je citeľný. Tie prvé zisťujú mieru možného úspechu. A druhé predovšetkým hodnotia. Nela nie je na prvý pohľad nejako zvlášť atraktívna. Príťažlivosť je až v druhom pláne. Akási nedefinovateľná neprehliadnuteľnosť. Ako by aj mohla byť prehliadnuteľná žena s medenými vlasmi? Vraj také mávajú ženy lovkyne. Ryšavé beštie. Potvorky číhajúce na svoju korisť. Ona však vôbec nie je typická príslušníčka tohto druhu. Na to je priveľmi komplikovaná. A dosť inteligentná, aby sa sama nestala ľahkou korisťou. Rozumná a opatrná, aspoň tak by sa mohli o nej vyjadriť jej priateľky. Aj napriek otvorenosti, ktorá jej občas spôsobovala problémy. Muži si totiž Nelinu otvorenú povahu ženy, čo sa na nič nehrá, často mýlia s provokatívnosťou. A niekedy, našťastie len výnimočne, dokonca s ponukou na sex a priamou cestou do nohavičiek. Nuž čo, omyly patria k životu. Okolie jej dosť často dávalo najavo, že práve to, že sa na nič nehrá, je jej jasná devíza. To, čo sa mužom na nej páči. A niekedy aj ženám. Aspoň spočiatku. Nemôžu to pokaziť ani prvé mimické vrásky, ani priveľmi ďaleko od seba posadené oči alebo napríklad priveľké ruky, ktoré Nela na sebe tak nemá rada. Krása je predsa v oku toho, kto sa díva, hovorí staré anglické príslovie.

Nela si objednala mojito. Barman ho práve kládol na servítku pred ňou. Kútikom oka, ak sa v jej prípade vôbec dalo o takom niečom hovoriť, zachytila dve veľké zvedavé hnedé oči. Zraková chyba obmedzovala Nelino periférne videnie natoľko, že o schopnosti takto niečo zazrieť sa dalo hovoriť len hypoteticky. Tvár mladíka, ktorému patrili zvedavé okrúhle oči, bola od Nely vzdialená na šírku dvoch prázdnych barových stoličiek. Pôsobila by takmer detsky, ak by ju nelemovalo mužné strnisko. Holá hlava a výzor trocha prerasteného budhistického mnícha, zhodnotila v duchu Nela. Asi mu je teplo. Mladý muž otočil hlavu a lysina badateľná v dorastajúcom strnisku na temene prezradila pravý dôvod vyholeného účesu. Napoly sa postavil zo stoličky, jednu nohu v trojštvrťových vypraných džínsoch si oprel o chrómovanú opierku lemujúcu barový pult, ktorá tam bolo presne na tento účel, a nahol sa cez obe opustené sedadlá smerom k Nele. Po slovensky a poriadne nahlas, aby prehlušil barovú muziku, povedal: „Ahoj, máš pekné okuliare a za nimi ešte krajšie oči.“ Zasmial sa a pozrel sa na barmana, akoby uňho hľadal potvrdenie práve predneseného výroku. Vzápätí sa obrátil späť: „Pamätáš sa na mňa? Pomáhal som ti s kufrom z autobusu. Vtedy si nebola takáto zúrivá.“ Nela sa prekvapene pozrela na mladíka. Jej jasne viditeľná rozladenosť sa zrazila so širokým úsmevom. Nevedela, či ju  viac prekvapuje jeho bodrosť, alebo fakt, že jej tyká ako tínedžerke. Má sa hanbiť za to, že počul jej nadávky? Druhú myšlienku okamžite zavrhla: barové tykanie. A tá tretia jej bola vlastne ukradnutá. Ako dlho tu vlastne sedí? Rukou sa odtisla od studeného žulového pultu a pootočila sa smerom k votrelcovi. Kútiky úst sa jej pohli, ale nemali najmenšiu vôľu siliť sa do úsmevu. Za normálnych okolností sa Nela rada usmieva. Dnes však nemá náladu usmievať sa a už vôbec nie flirtovať. Navyše sa jej nechcelo prehlušovať hlučnú hudbu, preto len stroho odpovedala: „Jasné, pamätám si.“ Stále natočená k nechcenému spoločníkovi dodala, akoby to ani nebolo zjavné: „Slovák?“ V miere, v akej jej to oči dovoľovali, si nemohla nevšimnúť jeho impozantnú výšku a pevné, vyšportované telo dobre badateľné aj pod košeľou s veselým červeným károm. „Hej, Slovák. A ty si odkiaľ? Ja som z Bratislavy.“ Nečakal na odpoveď, dodal: „Prepáč, že som taký hŕ. Chcel som ťa osloviť, kým ešte viem artikulovať.“ Zasmial sa, bezprostredne a odzbrojujúco. Netipovala by som taký slovník, pomyslela si Nela a nahlas povedala: „To je v poriadku, no ja dnes večer nemám ktovieakú náladu.“ „Viem, videl som ten škaredý pád. Bol som na skútri, kus od móla. Keby som bol bližšie, priskočil by som ti na pomoc.“ Opäť sa bodro zasmial. Preboha, ešte aj toto, pomyslela si Nela. Uvedomila si, že ochotného mladíka práve obdarila úsmevom kyslým ako ten najkoncentrovanejší ocot. Azda to tu nebudeme celé rozoberať? Sama v sebe si obraz nešťastného pádu premietala najmenej po stý raz. Ako má naň zabudnúť? Neexistuje nejaký rýchly reset? „Bolo sa na čo pozerať, však?“ nahlas sucho skonštatovala. Pritiahla si oranžovú kašmírovú šatku prehodenú cez plecia bližšie k telu a zúfalo si želala, aby ten kúsok látky obsahujúci aj vlnené vlákna v príšernej zime hotelového baru konečne ukázal svoju silu. Skrehnutými prstami vzala do rúk pohár mojita. „To je nápad,“ prehodila viac pre seba ako smerom k impozantnému budhistovi, „ochladzovať sa v tejto mrazničke ešte aj ľadovým pohárom.“ Medzi rozdrvenými kryštálikmi ľadu sa ako ostrovy zeleneli kúsky čerstvej mäty. Nela dvihla ruku do výšky očí a pozrela sa cez zelenozlatú tekutinu do jedného zo svetelných kužeľov. Obraz, ktorý videla, by najradšej vymazala. Kde však nájsť to správne tlačidlo? „Ešte sa vrátim,“ vytrhol Nelu na moment z premietania nepríjemného zážitku veselý hlas. Odovzdane kývla hlavou.

Drevené mólo prímorského hotelového komplexu vyzeralo ako z gýčovej fotografie upravenej vo photoshope. Široké a priestranné, zo strany pláže nasadalo na jemný viacfarebný štrk, aby sa riadny kus od brehu vysokými hrubými kolmi zapustilo do hĺbky takmer troch metrov pod morskú hladinu. Jednotlivé koly namiesto zábradlia spájali hrubé konopné lodné laná. Pri každom z kolov stáli v terakotových antických nádobách zelené palmy. Ich rozprestreté listy sa mihotali vo vetre vanúcom od mora ako obrovské vejáre v rukách neurotickej obryne. Od zelenej záhrady viedla k mólu spevnená cestička zo zámkovej dlažby a kúsok od móla sa napojila na pláž z jemného štrku. Okrem žltých, sivých, modrých a hnedých kamienkov sa v štrkopieskoch Tureckej riviéry dali nájsť aj nádherne ružové. Rozkošné, pomyslela si Nela, keď sa mokrým pieskom prehrabávala po prvý raz.

Dnes dopoludnia prišla na mólo, aby sa, skôr ako sa usadí na niektorom z ležadiel, privítala s morom. Pohľad, ktorý sa jej naskytol, rozhodne nebol rozkošný. Práve zostupovala po schodíkoch na jednu zo znížených terás, keď kúsok pred sebou zbadala Petra. Bokom sa opieral o hrubé konopné lano predstavujúce zábradlie a pravú ruku zozadu pritískal na útly driek akejsi štíhlej drobnej ženy. Svojej vlastnej ženy. Obraz doplnený palmami s obrovskými rozstrapatenými listami sa zrazu stal statický. Akoby prestal fúkať vietor. To sa jej azda len sníva! Alebo sa ocitla v zlom filme?! Rýchlo sa otočila. Nechcela sa s Petrom stretnúť. Bolo to skutočne to posledné, čo by chcela! Niečo jej velilo utiecť. Namiesto toho, aby sa dívala pozorne pred seba, zakopla o hrubý povraz. Natiahnutý krížom cez terasu ako obrovská pupočná šnúra pútal k sebe dva motorové člny. Raz sa zabijem. Prekliate oči!

Bože môj, Peter! Prečo musíš byť práve tu?! Poznala ho aj zozadu. Čierne husté, nakrátko ostrihané vlasy pretkávali šediny o niečo výraznejšie ako pred rokom, keď sa videli naposledy. Muž, čo živil Neline predstavy celé roky, sa nedal nespoznať. Limonádový obraz osladený palmami opäť zamrzol. Čas sa rozdelil na políčka osemmilimetrového filmu. Jedno sa v Nelinej hlave opakovalo donekonečna. Letí cez hrubé brvno a dopadá na tvrdú drevenú podlahu móla. Filmová slučka. Našťastie, odniesli to len oškreté dlane a koleno. Bolí, modrie, ale inak je vlastne v poriadku. Kašľať na modrinu! Nelina dôstojnosť utrpela oveľa tvrdší pád. Až na samé dno citového pekla. Na hladinu vyplávali citové sračky. Dočerta, ako to bolí! Ten prekliaty pád vnímala ako poníženie. Na dôstojnosti, o tej vlastnej si vždy myslela, že ju treba obhajovať, Nele neobyčajne záležalo. Večne nespokojná matka ju urážala vetami typu Aj tak z teba nič nebude, Si nepraktická a nemožná a nič nedokážeš a taká si ostala aj v štyridsiatke. Vtedy si myslela, že bojuje.

Kvapky skondenzovanej vody stekali po bokoch pohára s mojitom a ešte viac chladili Nelinu na kosť premrznutú ruku. Prečo tu, dočerta, musia tak mraziť? Došlo jej, že v rovnakom hoteli na Tureckej riviére, do ktorého si prišla oddýchnuť a zabudnúť na bežné starosti, sa najmenej týždeň bude musieť stretávať so svojím bývalým milencom a navyše aj s jeho manželkou. Nebola ďaleko od kolapsu. Keby sa jej neprihodil  ten tragikomický a súčasne ponižujúci pád, možno by sa aj povracala. Na južnom pobreží Tureckej riviéry, ktorá si možno nechtiac uchmatla z dávno zašlej mondénnosti iných riviér, kde na niekoľkostokilometrovom úseku medzi Alanyou a Antaliou stoja tisícky hotelov, si oni dvaja vyberú rovnaký! Musím zavolať Kristíne, opakovala si.

Z nejasného dôvodu vystriedali temperamentnú tureckú muziku nežné tóny klavíra. Nela využila príležitosť, zobrala do rúk mobil a v zozname vyhľadala číslo svojej priateľky. Vyvolávať kamarátkam pre viac či menej hlúpe životné nezdary nebol práve jej štýl. Nech by sa jej do cesty postavil akýkoľvek problém, vždy sa s ním najprv popasovala sama. V prípade, že to pre jej psychiku bola záťaž porovnateľná s touto mizériou s príchuťou zhorknutého tureckého medu, vedela, že sa najprv musí spamätať zo šoku. Ako zranený pes si sama a v tichosti lízala rany. Až potom to, čo ťažilo jej dušu, preberala s priateľkami. Dnes večer to však potrebuje aspoň vysloviť. Hneď teraz! A nebude to predsa preberať s neznámym mladým mužom. Krista bola psychologička a občasná prekladateľka. Kolegyňa z brandže a priateľka v jednej osobe. Ak Nela samu seba označovala za citovo založenú realistku, Kristína bola ukážkou triezvosti.

——-

V to ráno, pre rakúsku dvojicu posledné, akoby Peter presne vedel, že sa Nela vráti z pláže do izby po knihu, čo si tam zabudla. V roztržitosti zabúdala na veľa vecí. A v poslednom období bola dosť často roztržitá. Do veľkej čajovej šálky si v kancelárii pravidelne nalievala minerálku a doma namiesto čaju ochutila citrónom čerstvo pripravenú kávu. Ako v časoch, keď sa zamilovala do Petra. Vtedy však bývala roztržitá z lásky. Teraz je to asi zo starnutia, vravela si, keď sa zabávala na vlastnej nesústredenosti.  To už bolo dávno, pomyslela si, ponáhľajúc sa cez veľkú záhradu, už o pol jedenástej dopoludnia rozpálenú ako vyhňa. Takmer vypľula dušu, kým sa dostala pod okná izby na prvom poschodí jednej z budov usadených v kopci zarastenom farebnými bugenvelami. Príjemne zariadenej priestrannej miestnosti dominovala obrovská manželská posteľ s peľasťou v tvare mušle ako z animovaného filmu o morskej víle Ariele. Na tomto gýčiku sa s Mirnou dobre zabavili. Inak pôsobila obrovská izba takmer apartmánového typu aj so sedačkou a stolíkom triezvo. Jej jedinou nevýhodou bola pomerne veľká vzdialenosť od pláže. Bolo treba prejsť cez záhradu, okolo relaxačného bazéna a napokon sa prebojovať cez dve terasy oddelené tehlami vykladanými schodmi. Ako kompenzáciu za všetku tú námahu štverania sa do kopca v neznesiteľnej páľave tureckého slnka poskytovala izba nádherný výhľad. Len keby ma toľko neoslepovalo to prekliate slnko, nadávala v duchu Nela, spotená ako kôň. Výhľad na striebrom sa lesknúce more však stál za to. Zabočila za posledný roh bludiska samostatne stojacich hotelových budov a z priestoru ožiareného slnkom sa dostala do tmavej chodby. Neline nedokonalé oči, navyše oslepené slnkom, ju vo chvíli, keď vošla do tmavej chodby, úplne zradili. Na oblúku schodiska, pár krokov od izby, vrazila do mužskej postavy. Zvyknutá na podobné zrážky automaticky čosi zamrmlala na ospravedlnenie. Nestihla ani dopovedať, keď ju čiesi silné ruky chytili za zápästie. Nela sa zľakla a vyvalila oči, na viac sa nezmohla. Neznámy ju strhol k sebe. Už-už ho chcela poškriabať alebo aspoň odstrčiť. Skôr ako to stihla, uvedomila si, komu patria tie silné ruky. Zo vzdialenosti dvadsiatich centimetrov sa na ňu upierali Petrove oči. V prvej chvíli sa mu chcela vytrhnúť. Vyplašené srdce jej hlasno búchalo. Váhala a uvedomovala si, že netuší, čo urobí v nasledujúcej sekunde. Cestou hore sa spotila a teraz sa cítila nepríjemne. On sa na ňu bez slova pozeral a stále zvieral jej zápästie. Bolelo to. Krv sa jej nahrnula do tváre a tá, čo ostala v žilách, sa penila ako mlieko v mixéri nastavenom na najvyššie obrátky. Mysľou jej prebehlo, že sa asi rozzúril, keď zistil, čo sa stalo včera na toalete pri bare. Azda by bol schopný fyzicky ju napadnúť?! Neline inokedy prívetivé a priateľské oči boli teraz doširoka otvorené. Vypliešťala ich na Petra, neschopná povedať slovo. Vtom si uvedomila, čo tie strachom vyvalené oči odkazujú Petrovi. Nemienila ďalej vlastným strachom potvrdzovať jeho prevahu. Prudko dýchala a hrudník sa jej dvíhal ako v časoch, keď ako tínedžerka behávala za školský atletický klub. Z Neliných očí zrazu odtiekol strach ako špinavá voda do výlevky. Pohľad jej stvrdol. Vztýčila hlavu a bradu vysunula dopredu. Z tohto uhla vyzerali jej oči, akoby ich chcela privrieť. Možno si to Peter zle vysvetlil alebo si to nechcel vysvetliť vôbec. Zrazu sa jej prisal ústami na pery a začal ju zúrivo bozkávať. Nela stuhla ešte viac. Zacítila ľahkú vôňu známej kolínskej a stuhnutosť svalov bola razom preč. Akoby sa z nich nevedno kam pod vplyvom známej vône vyparili všetky stresové hormóny. Rysy tváre jej zmäkli a pocitom dominovalo čosi, čo ju opantalo zakaždým, keď sa s Petrom stretli. Pritlačil ju o stenu, držal za zápästie a nenásytne bozkával. Takéhoto ho nepoznala. Bol vždy skôr jemný a nežný, hoci nástojčivý. Teraz sa sladký maznáčik zmenil na tvrdého dobyvateľa. Na chvíľu prestal s bozkávaním a prudko dýchajúc, zašepkal  niečo o izbe. Nela ani nevedela ako a už trasúcou sa rukou pchala magnetický kľúč do dverí. Zasvietila zelená kontrolka a dvere sa otvorili. Rýchlo ich za sebou zabuchli a Nela mala opäť chrbát pritlačený k stene. Zozadu cítila jej chlad a spredu zasa živočíšne teplo muža, čo ju nenásytne bozkával a bez slova sa ju snažil vyzliecť.

Milovať sa opretí o stenu im vzhľadom na výšku ich postáv vyhovovalo. Nele sa to vždy páčilo. Stoosemdesiat centimetrov Petrovej výšky v tejto pozícii dokonale pasovalo k jej stosemdesiatcentimetrovej postave. Na chvíľu prestal s bozkávaním a očami hľadal spôsob, ako Nelu dostať z kusa látky, čo mala na sebe. Opäť sa jej prisal na ústa a jednou rukou sa snažil rozviazať sarong, ktorý používala ako plážové šaty. Druhou rukou jej stískal prsia, raz jedno, potom druhé. Stará známa neha ostala vonku pred dverami. Uvoľnil jej sarong a zhodil z nej plavky. Cítila jeho pohlavie a vedela, že odtiaľto už cesta späť nevedie. Mohla by to v jednej chvíli celé zastaviť, vytrestať jeho vzrušenú mužnosť a nechať ho napospas neukojenej a priam zúrivej túžbe. To však nechcela. Vytrestala by aj samu seba. Niežeby zabudla na ženskú hrdosť, urazenú hlúpou esemeskou, len ju nebolo treba teraz vyťahovať. Na svetlo sveta sa dralo niečo celkom iné. Stiahla mu krátke nohavice a s podobnou zúrivosťou a nedočkavosťou ako on, stisla jeho prirodzenie a vrazila ho do seba. Potrebovala ho cítiť, milovať sa s ním a možno práve v tejto chvíli túžila po tom, o čom si myslela, že to nechcela nikdy. Chcela sex pre sex. Čistý sex. Nič viac a nič menej.

Nič viac a nič menej. V hlave jej pulzovalo, keď sa celou váhou vzoprela stene, o ktorú ju Peter vytrvalo pritískal. Vyvliekla sa mu a strčila doňho. Pochopil a sám cúval smerom k posteli. Ľahol si na chrbát a vyzliekol si tričko. Páčilo sa mu, keď sa milovali takým spôsobom, že si Nela naňho sadla. Prišla na to hneď v prvú spoločnú noc. Bola vtedy taká roztúžená, že ho takmer zjedla od lásky. „Skoro si ma zadusila,“ oznámil jej, keď celí spotení ležali vedľa seba, „takmer si ma zadusila svojimi vášnivými bozkami. Nemohol som dýchať,“ smial sa. Teraz sa nesmial, nepovedal jediné slovo. Hľadel jej do očí a ona sa z výšky dívala naňho. Nasadla. Zobrala do rúk jeho ruky, pritisla si ich dlaňami na prsia a začala najprv mierne, potom čoraz rýchlejšie prirážať panvou. Hľadela pritom na Petra a snažila sa vryť si do pamäti každý detail, každý záblesk v jeho očiach. Pohľad mala vážny, neusmievala sa. V upratanej izbe boli zatiahnuté závesy a príjemné prítmie. Chcela sa nad neho skloniť a začať ho nežne bozkávať, tak ako to robievala toľkokrát predtým. Vymeniť tento scenár za iný. Hoci nechtiac, musela si priznať, že aj takto sa jej to páči. Pustila jeho ruky a začala hladkať samu seba. Položila si dlane dolu pod prsia a postupovala smerom nahor. Na úrovni bradaviek sa zastavila a každú polguľu svojich prsníkov silno stisla. Jej  dlaň sa znova posunula nižšie, aby prsty mohli láskať bradavky. Ruky opäť zmenili pozíciu. Nela sa jednou rukou oprela o trocha gýčovitú peľasť postele, ktorá tvarom napodobňovala veľkú morskú mušľu, a prsty druhej ruky nasmerovala do svojho vlhkého rozkroku. Po niekoľkých sekundách nastal výbuch. Bolo to tu! Teraz! V jednej chvíli a spoločne, čo sa zakaždým nepodarilo.

Zvalila sa z neho, hlavu zaborila do vankúša a zatvorila oči. Peter ostal nehybne ležať. V izbe nebolo počuť žiadne zvuky, len dych odpočívajúcich milencov. Nezvyčajne studenou rukou sa zľahka dotkol Nelinho pleca. „Nemohol som inak,“ to bolo všetko, čo povedal. Nela sa ani nepohla. Neodpovedala. Ani ja som nemohla inak, pomyslela si. Skôr ako to Nela šeptom vyslovila do vankúša, vstal, bez slova sa obliekol a vyšiel z izby.

Podobne ako biliardové gule pri prvom údere narážajú do hrán stola pokrytého zeleným filcom, narážali myšlienky v Nelinej hlave jedna do druhej. Pomaly sa spamätávala. Prevalila sa na chrbát a zavrela oči. A čo teraz? Začne sa to znova alebo toto bola len oneskorená labutia pieseň?