ivica.blog.pravda.sk

PETER

Vypotácal sa z Nelinej izby a cítil sa prázdny a zmätený. Telo a pudy sa uspokojili, ale zvyčajná úľava po milovaní sa nedostavila. Peter cítil skôr prázdnotu. Presne takú, o ktorej sa hovorí v starom známom klišé. Muži sa po milovaní cítia prázdni. Ako by asi reagovala Nela, keby sa jej zdôveril s týmto pocitom? Nemal vo zvyku veľmi sa zdôverovať a už vôbec nie so svojimi pocitmi. Nechával si ich pre seba. Keď mu to jemne a s úsmevom vyčítala, rovnako jemne, ale rázne ju odbil: „Načo sú slová?“ Lásku, nehu a všetok cit k nej predsa vyjadruje celou svojou bytosťou, každým svojím vydýchnutím, pohľadom a dotykom. Miloval ju, ale nehovoril o tom.

„Chcela by som, aby si mi to povedal, aby si mi hovoril, čo cítiš a ako sa cítiš, čo prežívaš a čo ťa trápi, čo ti robí radosť,“ znela Nelina zvyčajná odpoveď.

Počas tých dvoch rokov, čo trval ich milenecký vzťah, to povedala viackrát, ale až teraz Peter pochopil, aké to pre ňu muselo byť dôležité. Spomenul si na to práve vo chvíli, keď sa jeho hlava spamätala a po šokovej terapii chvatného milovania bola konečne schopná akej-takej myšlienky. Nela vždy presne vedela povedať, čo chce, čo sa jej páči a čo nie. Vravievala to taktne, ale jasne. Dnes nehovorila nič. Nebolo treba.

Asi som mal niečo povedať, vyčítal si v duchu Peter. Zrejme som jej mal povedať, čo cítim a čo tak veľmi chcela počuť. Sama o sebe hovorievala, že je otvorená a priama duša, a on, Peter, musel uznať, že je to tak. Niekedy až priveľmi, myslieval si najmä na začiatku ich vzťahu. Postupne si na jej priamosť zvykol a dokonca sa mu páčila. Oceňoval, že Nela nebola povrchná poslucháčka, vedela počúvať a reagovať na to, o čom rozprával. Skutočne však nemal vo zvyku priveľmi sa zdôverovať. Jednoducho bol taký. Navonok spoločenský, ale v podstate introvert. Pravda, na rozhovory veľa času nemali. Zoznámili sa pred desiatimi rokmi, keď Peter pricestoval kvôli svojmu ekobiznisu do Bratislavy. Zisťoval, či sa obchodovanie so solárnymi panelmi uchytí aj za hranicami, ktoré sa čoskoro mali stať minulosťou. K Slovensku, lepšie povedané bývalému Československu, mal vždy blízko. Jeho prarodičia pochádzali z Moravy a aj jeho meno, Peter Mladek, každému jasne hovorilo, aké má korene. Vedel zopár slov po česky, ktoré ho naučila babička, a priťahovalo ho všetko slovanské. Uvedomoval si to a vraveli to o ňom aj jeho priatelia, keď sa rozplýval nad krásou českých a slovenských dievčat. Vysoko posadené lícne kosti, široké úsmevy a srdečná povaha. Najmä otvorená, srdečná povaha. Lákalo ho niečo, čo cítil sám v svojom vnútri, , ale za celých päťdesiat rokov sa to nepredralo na povrch. Otvorenosť nepatrila medzi silné stránky Petrovej povahy. Malé dobrácke a inteligentné oči prezrádzali, že mu záleží na citoch. To skryť nemohol. Súčasne sa však v nich zrkadlilo akési sklamanie. Sklamanie zo života alebo smútok za tým, čo bolo. Žil  pomerne spokojný život, nehnal sa za peniazmi, neznamenali preňho všetko. Rád vychutnával bežné drobné radosti, najmä ak mali podobu dobrého jedla a ešte lepšieho vína. Na prvý pohľad to oznamovalo jeho zaokrúhľujúce sa bruško, pomerne bežný jav  v jeho veku. Ten ani tak neprezrádzali šediny alebo vrásky hnevu či zatrpknutosti. Strieborné pramene melírovali Petrove čierne havranie vlasy už pred tridsiatkou. Možno to bol práve ten jemný a temer nepostrehnuteľný smútok alebo akási nedefinovateľná vážnosť a uzavretosť. Pred desiatimi rokmi, keď sa zoznámil s Nelou, charakterizovala Petrovu osobnosť oveľa viac spoločenská stránka jeho povahy. Rád zabával priateľov hrou na gitare a k duchaplným vtipom a bonmotom nikdy nemal ďaleko. Páčilo sa mu, keď Nela oceňovala jeho zmysel pre humor. Kde sú všetci tí priatelia a kamaráti dnes?

„Cítim sa sám, áno, cítim sa sám. V tom je to,“ celkom zreteľne vyslovili Petrove ústa. Oči sa mu stretli so spýtavým pohľadom čokoládovo opáleného muža, ktorého práve míňal na odchode z budovy, v ktorej bola Nelina izba. Okoloidúci netušil, že muž, ktorého stretol, práve odchádza od ženy, ktorá mu pomohla v jeho samote. Kedysi, , keď sa s ňou pred desiatimi rokmi zoznámil, a ešte viac, keď sa pred dvoma rokmi stali milencami. Myšlienky, dotýkajúce sa ako boží prst zmyslu života,  Petrovho života, prerušila spomienka na náhodné zoznámenie, ktoré ich oboch zasiahlo.

Na stretnutie s potenciálnym obchodným partnerom prišla tlmočiť trocha vystresovaná tridsiatnička, ktorá sa ospravedlňovala, že mešká kvôli doprave. Líca jej horeli buď preto, že sa ponáhľala, alebo bola v rozpakoch, že prišla neskoro. Stretli sa v kaviarni Paris hotela Forum. Asi tri razy zopakovala, ako ju mrzí, že mešká.  Napokon sa  upokojila. Zozačiatku pri tlmočení robila chyby a opravovala sa, ale po chvíli sa  rozbehla a odviedla profesionálny výkon. Po úspešnom rokovaní, keď sa slovenský obchodný partner zrazu vychytil, lebo sa ponáhľal na ďalšie stretnutie, ostal Peter so sympatickou a zrazu veľmi urečnenou tlmočníčkou sám. Zaplatil útratu, pomohol jej do kabáta a spoločne opustili kaviareň. Vonku sa už stmievalo, bol celkom príjemný, aj keď chladný októbrový večer. Blikajúce svetlá neónových lámp splývali s takmer tmavou oblohou. Nad západným koncom Obchodnej ulice sa oproti tmavomodrému nebu črtala potemnená silueta hradu. V tých časoch ešte nesvietil ako dnes. Petrovi sa ten obraz páčil. Prehodili zopár slov povinnej konverzácie o obrátenom stolci. Nechcelo sa mu ísť do hotela, na druhý deň mal ešte jedno stretnutie, a tak tu musel prespať. Netúžil túlať sa opustený po cudzom meste ani sedieť pri večeri osamote a jesť neznáme jedlo. Bohvie, ako tu varia? Vyslovil to teda rovno. Pozval takú milú a sympatickú mladú dámu jednoducho na večeru. Nijaké postranné úmysly, iba skorá večera. Nič viac. A ak nebude piť, ešte ju zavezie aj domov. Mladej žene, predstavila sa ako Nela, takéto pozvanie zjavne zalichotilo, ale aj keď nerada, odmietla. Dcérku jej strážila aupairka a nemohla si dovoliť priveľmi meškať.

„Ak chcete, dám si s vami pohár vína, toľko času ešte mám.“ Tak sa to celé vlastne začalo. Alebo nezačalo, pomyslel si Peter. Vyšiel z tieňa hotelovej budovy a oslepilo ho prudké slnko. Jediné, čo musí teraz urobiť, je ísť si zaplávať. Hnal sa dolu kopcom rovno na pláž popri múre hotelového komplexu a cestou obchádzal hotelovú záhradu a areál bazénov. Elke povedal, že sa ide rozlúčiť s morom. Nenamietala, zdala sa mu akási zamĺknutá. Kufre si zbalili už večer, stačilo napchať do nich už iba niekoľko kúskov oblečenia a zopár hygienických potrieb. Musí si zaplávať a zmyť zo seba vôňu svojej dávnej milenky. Dávnej? Nemohol na ňu zabudnúť, chcel, aby sa všetko vrátilo, tie pocity, o ktorých odmietal hovoriť, zažívať s ňou znova a znova. Od začiatku ich mileneckého vzťahu boli od seba priam fyzicky závislí. Nič nezvyčajné, tak to v začiatkoch býva. Peter by si ani vo sne nepomyslel, že ho po päťdesiatke zasiahne niečo také silné. Keď však zafunguje chémia, stretnú sa rovnaké molekuly feromónov a reagujú tak, že je z toho výbušný koktail, človeka to zasiahne. A ten ich koktail bol vskutku výbušný. Voňala mu, neuveriteľne dobre mu voňala. Raz jej to povedal.

Mala na to odpoveď: „To je iba chémia. Iba chémia, miláčik.“ A usmievala sa tým potmehúdskym úsmevom, akoby chcela z neho dostať to najkrajšie vyznanie a popretie súčasne. Nie, nie je to chémia, je to láska. Možno to mal povedať, ale mlčal.

Raz, asi po roku ich vzťahu, keď boli Peter a Nela na jedinej spoločnej tajnej dovolenke či skôr predĺženom víkende v Chorvátsku, čítali si spolu z knihy, ktorú Nela priniesla so sebou: Prečo chcú muži sex a ženy potrebujú lásku. Ležali na veľkej nafukovačke zaparkovanej na štrkovom brehu a z času na čas im vlny oblizli členky. Knihu dostala Nela od ktorejsi priateľky. Literatúru o vzťahoch medzi mužmi a ženami nezvykla kupovať, hoci téma ju, samozrejme, zaujímala. Kniha bola v češtine a Nela vedela presne, čo chce Petrovi prečítať. Prekladala text do angličtiny. Zaujímal sa, ako sa po česky povie to či ono a spoločne sa zabávali na jeho výslovnosti. Za chuť maznať sa vraj môže hormón oxytocín, ktorý sa pred milostným aktom a počas neho vyplavuje do krvi. Ženy ho majú v priemere viac, preto sa po milovaní chcú  viac maznať. Mužom sa po dosiahnutí vrcholu jeho hladina prudko zníži. Nela sa smiala.

„Opäť si výnimka potvrdzujúca pravidlo. Tebe sa hormón maznania, ako ho tu nazývajú, vyplavuje v nadmerných dávkach. A neustále. Pred milovaním, počas milovania aj po ňom.“ Vtedy Petra po prvýkrát nazvala Maznák, Maznáčik. Pekne po slovensky.

„Iba s tebou sa chcem stále maznať,“ povedal. Jasné, že klamal. Maznanie a pocity s ním spojené mu skutočne chýbali. Strašne. Práve Nelina schopnosť maznať sa, pritískať sa k nemu a ako vravievala, vtesnať sa mu až pod kožu, patrila medzi dôvody, pre ktoré neváhal cestovať stovky kilometrov a doma predstierať pracovné zaneprázdnenie.

„Dlane sú moja najerotogénnejšia zóna,“ zašeptal raz Nele a vtedy mu nebolo ťažké uveriť. Hoci presviedčala samu seba, že kaleráby do hlavy jej niekto len tak ľahko nenatlačí, malým lžiam, že ona je tá jediná, ako azda každá žena rada uverila. Po tej hlúpej esemeske sa Nela nemohla zbaviť podobných spomienok. Aj Petrovi sa tá prekliata správa zavŕtala do hlavy a nemohol ju zo seba striasť. Som idiot, nadával si v duchu. Jeho svedomie si ho poriadne podávalo a keby sa ocitol v ringu, visel by už domlátený za lakte na povrazoch. Otázku, ktorá zo žien by mala právo doraziť ho, si Peter ani nemusel klásť. Nela, pretože ju takýmto spôsobom neuveriteľne urazil, alebo jeho žena Elke, ktorú pravidelne klamal? Alebo Sandra, ktorej bola esemeska určená? Sandra asi najmenej. Od tých ostatných dvoch by si zaslúžil a to ho trápilo. Akoby nestačilo, že mal,  aj keď už len občas, výčitky voči vlastnej žene (po toľkých neverách sa tomu aj sám čudoval), teraz ho hrýzlo svedomie kvôli Nele. Sandra patrila medzi ženy, pri ktorých výčitky nemali miesto. Ak jej Peter pol roka po ich poslednom stretnutí zavolal, pozval ju na víno alebo ľahkú večeru, zakaždým bola ochotná venovať mu svoj čas aj svoje telo. Tak ako komukoľvek. Nemala stáleho partnera a Petrovi to vlastne neprekážalo. Začínali kedysi spolu, už naozaj dávno, v jednej firme predávajúcej elektroniku. Peter sa po čase osamostatnil a založil si svoj ekobiznis. Sandra sa vtedy stala jeho občasnou milenkou. Obom to vyhovovalo, v podstate k sebe nič necítili. Jeden druhého veľmi nespovedali. Zo trikrát sa stretli kvôli sexu a potom si zasa dali pauzu. Pokiaľ šlo o Nelu, Peter si počas toho roka, čo uplynul od ich rozchodu, sám pred sebou nechcel priznať vlastné pocity. Nela bola láskou jeho života. Samozrejme, že aj Elke, mal s ňou predsa deti a prežil s ňou celý život. Raz v jednom rozhovore s Nelou naznačil, že dlhodobé partnerstvo či manželstvo sa po viac ako dvadsiatich rokoch stáva skôr priateľstvom. Sex je rovnako pravidelný ako Vianoce. S Nelou sa tomu vtedy schuti zasmiali. Peter čakal, či sa Nela spýta, ako je to v jeho prípade. Nezaujímala sa o to. Vycítil, že to vlastne nechcela vedieť, hoci bol súčasne presvedčený, že ju táto myšlienka zamestnáva.

Na nevyslovenú otázku netreba odpovedať, pomyslel si vtedy a viac sa k tej téme nevracal. Napokon, veď ani on sa nespýtal, dokonca ani nepoznal meno jej bývalého manžela. Môj drahý bývalý, hovorievala Nela. Neprekážalo mu to. Jednoducho to boli témy, ktoré jeden z nich postavil do roviny tabu. O určitých veciach sa nehovorí. Keď to po prvý raz povedal pred Nelou, naštvala sa: „Je to asi rozdiel generácií, zbytočná prudérnosť a uzavretosť do seba alebo niečo iné?“

„Aj keď na diaľku, predsa máme taký intímny vzťah, že na nejakú prepiatu hanblivosť medzi nami neostáva miesto,“ hnevala sa Nela čiastočne vážne, čiastočne naoko.

„Možno je to výchovou, náturou,“ nedal sa Peter, „alebo odlišnou kultúrou.“

Páčilo sa mu, že jej oči ešte viac zozeleneli, keď sa naoko čertila a potom sa zrazu rozosmiala a objala ho. Donekonečna ho nazývala nežnými menami. Trochu to preháňa, pomyslel si vtedy Peter. Napriek tomu ju  s chuťou pohladkal a pobozkal na špičku ponúknutého jazyka. Aj ona má asi vysokú hladinu oxytocínu, povedal si spokojne. Nepoznal ženu, ktorá by sa tak rada bozkávala. Aj jej to povedal. Viezli sa práve niekam v aute. Peter šoféroval a nedíval sa na ňu. Nela na sekundu zaváhala. Nevedela, či to má brať ako kompliment, alebo je v tých slovách viac smútku, ako si Peter uvedomuje. Napokon povedala: „Preboha, aké ženy si mal? Chladné ako ľad?“ Bolo v tom viac prekvapenia ako odsúdenia tých chladných žien.

Zmierlivejšie dodala: „Pokiaľ ide o lásku, bozky a milovanie, roky som hladovala, preto sa teraz neviem zasýtiť. Nemyslím si však, že som nejaká majsterka v bozkávaní. Jednoducho mi chutíš.“ Boli na tom vlastne rovnako. Stačilo, že ju objal a jemne pobozkal.

„Milujem, keď sa nadýchneš, privrieš tie svoje mačacie oči a dáš mi obrovský nenásytný bozk.“ Pritisol ju k sebe, až ju to muselo zabolieť.

„Rozpučíš ma,“ vravievala v takých chvíľach.

„Neskutočne ma to vzrušuje. Nemôžem si pomôcť, ale stačí, že ma len letmo pobozkáš, a ja som pripravená milovať sa s tebou,“ odpovedala trochu zadýchane Nela.

„Neviem však, či prežijem tvoje vášnivé stisky a či sa budeš mať s kým milovať,“ smiala sa.

Keby sme spolu žili dlho, asi by to takto stále nebolo, ale myslím si, že aj tak by to bolo pekné, bleslo Petrovi hlavou. Nepovedal však nič. To bola opäť jedna z chvíľ, keď slová nie sú potrebné. Tušil, že Nela mu jeho mlčanie v duchu vyčíta, ale nemohol si pomôcť. Načo sa zbytočne odhaľovať a navyše slovami.

Pri Elke si Peter zvykol, že stačilo povedať raz a nič nebolo treba priveľmi rozoberať. Jednoducho a bez zbytočných emócií sa na niečom dohodli a to platilo. Ak bolo treba, Elke si vedela presadiť svoje a Peter proti tomu zvyčajne nič nemal a bol prístupný argumentom. Manželstvo je predsa vecou dohody. Preto im asi aj tak dlho vydržalo. Záležitosti, na ktorých sa nedokázali dohodnúť, riešili každý po svojom. V prípade Petra napríklad občasné mimomanželské úlety. S tou esemeskou som to prehnal, vážne som to zbabral, a navyše som  vyzeral ako poriadny idiot, neprestávalo vŕtať Petrovi hlavou, keď sa asi po dvadsiatich minútach plávania a lúčenia s morom vrátil do hotelovej izby. Elke ho čakala v spodnej bielizni, sukňu a tričko mala pripravené na posteli. Má stále peknú a pevnú postavu, pomyslel si. Toto vedomie však v ňom nevzbudilo nijakú ďalšiu emóciu. Holé konštatovanie, dodal v duchu. Ako každý chlap mohol byť pyšný na to, že si jeho žena, už tiež takmer päťdesiatnička, zachovala takú dobrú postavu. Práve som sa miloval s inou ženou. Myšlienka, ktorá vyplnila celý priestor Petrovej slnkom a horúčavou rozpálenej lebky, sa nedala ničím prehlušiť. Necítil však nijaké výčitky, absolútne nič. „Osprchujem sa a vyrazíme.“ To bolo všetko, čo povedal.