ivica.blog.pravda.sk

Esemeskové milovanie

Nela a Peter

Myšlienky na Nelu nedokázal Peter prehlušiť ani po dvoch mesiacoch čo uplynuli od tureckého dobrodružstva. August si podal ruku so septembrom a ďalšiu už ponúkal október. Mesiac, kedy sme sa zoznámili: čím viac to Petrovi vŕtalo v hlave, tým ťažšie presviedčal sám seba, prečo by sa Nelou  nemal naďalej pokúšať kontaktovať. Na jeho vysvetľovanie reagovala slušne, ale stroho, donekonečna opakovala, že to nikam nevedie, že nemá zmysel sa stretávať a čudovala sa, že on, Peter, chce zrazu o všetkom rozprávať. Že má pocit všetko vysvetľovať, napríklad aj to, kto bola tá žena, ktorej vlastne patrila esemeska s ponukou na sex. „Moja otvorenosť má svoje hranice, toto naozaj nemusím počúvať či čítať,“ ukončila Nela stroho Skype komunikáciu na túto tému. Mala pocit, že Peter sa potrebuje vyspovedať z hriechov ako kajúcnik, čo čaká rozhrešenie. Ale od koho? Od nej? Ona mu ho nedá. Sama v sebe bojovala s možnosťou, že sa predsa po tom, čo sa stalo v Turecku musia stretnúť a sama sebe si to zakazovala. Opäť sa jej v mysli vynorilo to staré známe ani s tebou, ani bez teba. Nemala problém priznať si, že ju Peter stále vzrušuje, že stále niečo k nemu cíti. Trpieť pre lásku, to je niečo, čo dôverne poznám, však, pýtala sa sama seba.

Bratislavskými ulicami sa preháňal vietor. Ako školák, čo mu v krásne septembrové popoludnie práve skončilo vyučovanie, s neskrývanou radosťou rozháňal suché lístie, víril prach aj smeti, odhodené igelitky, papierové alebo plastové poháre. Relikty globalizácie. Biely pohár od koly z MacDonaldu tancoval divý tanec s mikroténovým vreckom z Tesca. Akoby ho to vrecko chcelo pohltiť. Možno by som aj ja napokon pohltila Petra, pomyslela si Nela, keď sa dívala na typické jesenné pouličné predstavenie, v ktorom hlavnú úlohu hrali smeti a vietor. Láska a smeti, napadol v duchu Nele názov novelky jedného z jej obľúbených českých spisovateľov. A hneď vzápätí názov druhej, ktorú si pred časom objednala v Gorile: Milenci na jednu noc. To by sa mi teraz zišlo, pán Klíma to tušil. Milenec na jednu noc. Možno by to pomohlo. Aj tak by som vlastne teraz žiadneho chlapa nastálo nechcela. Po tom tureckom dobrodružstve ani nemám chuť. Dávnu túžbu mať muža, pri ktorom sa bude môcť prebúdzať, zatlačila Nela hlboko do svojho podvedomia. Vedome. Ale asociovaný so slovkom milenec, opäť celú jej myseľ zachvátil obraz Petra. Nela v duchu vystrela ruky pred seba, ale len v duchu, veď predsa práve kráčala hore Poštovou ulicou. Na terase pred kníhkupectvom Panta Rhei ju už čakal stály klient, s ktorým si mala dohodnúť celodenné tlmočnícke služby. Rukami v duchu vystretými  pred seba, a keď bola sama aj naozaj vystretými, zaháňala Nela  nepríjemné myšlienky, odtískala ich od seba, keď im nechcela dovoliť, aby ju zbytočne trápili. S Mirnou neraz filozofovali o tom, ako sa netreba trápiť niečím, čo nemôžeme zmeniť alebo ovplyvniť. Napriek hrmotu prechádzajúcej električky zaregistrovala mobil vo svojej kabelke. Vibroval, inak by ho nemohla počuť. Na displeji nesvietilo žiadne meno, ale Nela aj napriek nie práve najdokonalejšiemu zraku skenovala rakúsku predvoľbu mobilného čísla. Petra dávno vymazala zo zoznamu. Zaváhala, ale napokon dvihla. „I need to see you,“ povedal bez pozdravu. „Načo to bude dobré? Načo sa máme stretnúť?“ „Musím ťa vidieť, potrebujem sa s tebou rozprávať.“ „Ale ja si neviem predstaviť dôvod, prečo by sme sa mali stretnúť! Teda jeden si viem predstaviť, že skončíme v posteli.“ Nemala zábrany jasne a presne naformulovať možný vývoj situácie. „Ja by som to tak za daného stavu nepovedal, ale áno, aj. Je to možné. Ale len ak to ty budeš chcieť,“ odpovedal Peter, možno trocha zaskočený Nelinou otvorenosťou. Vždy ma vedela takýmto spôsobom prekvapiť, mohol som s tým rátať, pomyslel si. „Strašne mi chýbaš, honey.“ „Nehovor mi honey!“ odbila ho stroho Nela, „Ak chceš, zavolaj mi okolo siedmej alebo neskôr. To už budem doma. Ak môžeš, samozrejme,“ dodala posmešne. Ak ťa Elke nebude strážiť, pomyslela si, ale nechcela byť uštipačná, nemala to vo zvyku, hoci teraz by podobná poznámka mohla byť zdrojom malej škodoradosti. „Dobre, zavolám.“ O čom sa budeme spolu baviť? Vŕtalo Nele hlavou, ale to už zbadala svojho klienta, ako na ňu máva novinami od blízkeho stolíka. „Mám pre vás perfektný džob. Dobre platený a ešte to bude pre vás aj zaujímavé. Pôjdete so mnou na cestu po Dolnom Rakúsku?“ „Samozrejme,“ hneď súhlasila Nela. A dodala v duchu len pre seba: opäť ďalšie pokušenie. Ako mu odolať? Ocitnem sa priveľmi blízko Petra… Viem odolať všetkému, okrem pokušenia, preblesol Nele hlavou starý známy bonmot duchaplného Oscara Wilda, ktorým často a skôr zo žartu ospravedlňovala svoju neschopnosť odolávať.

Pokušeniu neodolám, rozmýšľala Nela cestou domov v električke. Napokon, prečo by som mala? Skôr ako odomkla dvere svojho opusteného, ale útulného bytu, kam sa rada vracala a kde sa po rozvode cítila byť doma, bola na najlepšej ceste súhlasiť s Petrovým návrhom na stretnutie. Urazená ženská hrdosť dávno zapadla prachom. Po ľahkej večeri sa osprchovala a unavená, ale šťastná, že po hektickom dni konečne nemusí na nič myslieť, ležala na sedačke s nohami vyloženými na operadle a čítala. V byte bolo teplo a tak mala pod bordovým froté županom len ľahkú nočnú košeľu. Vlastne ani nečakala, že Peter zavolá. Mohlo sa stať, že nebude môcť volať. Ženatým milencom sa to predsa stáva. V takom prípade by sa ozval na druhý deň. Určite by sa ozval. Napokon telefón zazvonil. Nerozprávali sa dlho. Tón Nelinho hlasu bol o poznanie priateľskejší ako počas predchádzajúcej komunikácie. Už zmäkla, pomyslel si trocha cynicky Peter. Úsečky ich životov sa opäť mohli pretnúť. Krátko pred tým, ako vyhľadal v zozname mobilu Nelino číslo, rozmýšľal o tom, že šance, že sa opäť pretnú, tu sú. Už po druhý raz. Keď sa pred desiatimi rokmi zoznámili, Nela bola čerstvá tridsiatnička a bola ešte vydatá. Po pozvaní na víno, z ktorého napokon predsa len bola ľahká večera, sa ešte zopárkrát stretli. Nič vážne. Okrem bozkov a pár chvatných objatí sa vtedy medzi nimi nič zásadné neudialo. Ale bolo tam niečo oveľa hlbšie. Prečo by som inak za ňou chodil aj napriek tomu, že v posteli sme neskončili? Starosvetsky si písali listy. Kde sa tie stratili, často rozmýšľal Peter. Asi pri sťahovaní. Napokon boli listy čoraz zriedkavejšie, rovnako ako Petrove návštevy v Bratislave. Veď aj tých bolo len niekoľko. Keď zmenila bydlisko aj Nela, stratil na ňu kontakt, mailový vtedy ešte nemala, a ani ona sa viac neozvala. Riešila asi iné starosti. Zvláštne, nevstúpiš vraj dvakrát do tej istej rieky. A predsa mali obaja teraz možnosť vstúpiť do nej už po tretí raz. Samozrejme, okolnosti boli iné. Už to nebola tá istá Nela, a ani on už nebol taký, ako pred desiatimi rokmi. Som ešte väčší skeptik, priznal sám sebe. A klamem. Načo zbytočne klamem? Aj vtedy, keď som jej hovoril, že po tom, čo sa stratila z môjho života, som iné ženy už nechcel. Občas som chcel, aj keď na Nelu som dlho nezabudol. Nemohol som zabudnúť. Snažil som sa, nešlo to. Prečo mi tá spásonosná myšlienka, že ju nájdem na internete, napadla až po toľkých rokoch? Bolo to jednoduché, nájsť jej mailovú adresu. Rovnako ako vtedy, aj teraz, hľadal som niečo, čo prehluší moje vlastné strachy: bojím sa starnutia, bojím sa samoty. A preto sa nechcem vzdať takého vzťahu, aký mám s ňou. Ale to asi každý. A Nela je síce vzdialená, ale súčasne taká blízka ako nikto. Alebo aspoň bola.  Je nádej, že sa to obnoví? Toľko zbytočných otázok, rázne uzavrel Peter svoje úvahy a nalial si zvyšok Veltlínu z takmer dopitej fľaše. Rozprávali sa o bežných veciach, o ponuke, ktorú dnes Nela dostala ísť na trojdňový víkend tlmočiť klientovi na ceste po Dolnom Rakúsku. „Nájdeš si čas aj na mňa?“ spýtal sa napokon Peter. „Asi to nepôjde, nebudem mať kedy. A ty sa napokon cez víkend venuješ manželke.“ „Pricestujem radšej do Bratislavy. Môžem ti hocikedy zavolať, alebo napísať správu? „Môžeš, samozrejme.“ Rozlúčili sa. Celkom priateľsky. „Bude sa mi o tebe snívať,“ povedal Peter do slúchadla, ktoré  v rovnakej chvíli onemelo.

Bezprostredne po tom, ako Nela zložila, namierila si to do kúpeľne vykonať posledné úkony večerného hygienického rituálu pred odchodom do postele. Ako si umývala zuby, počula zazvoniť esemesku. „Bude sa mi o tebe snívať, my love,“ svietilo na displeji. Hm, usmiala sa. Vrátili sme sa k starým  nežnostiam? „Mne o tebe tiež, ako sa s tebou bozkávam,“ odpovedala. Dnes nie je až taká odvážna, ale možno sa to zmení, rozmýšľal Peter o 400 kilometrov ďalej. „Iba to? Ja ťa chcem cítiť. Celú. Aký máš parfum?“ Čo som Marylin, aby som sa, keď idem spať, obliekala iba do zopár kvapiek Chanelu číslo 5? Pomyslela si Nela, ale nechcelo sa jej toľko vypisovať, tak odpovedala: „Escape, ten máš, mal si na mne rád… Ešte stále mi ho cítiť z vlasov.“ Neprešla minúta a odpoveď už svietila na mobile. „Cítim to. Cítim tú zvláštnu vôňu, ako sa mi dostáva pod kožu, keď sa dotýkam tvojho tela. Cítim ťa celú, chcem sa ťa dotýkať, pekne pomaly, chcem ťa objímať a maznať sa s tebou.“ „Pomaly?“ Pristúpila Nela už celkom vzrušená na erotickú esemeskovú konverzáciu. „Vždy som bola nedočkavá! Zabudol si? Chceš ma nechať čakať?“ „Áno,“ zazvonila odpoveď. „Chceš, aby som sa zbláznila? Som taká nažhavená, že ak by si bol tu, tak to neustojíš…“ Zasmiala sa práve napísanému dvojzmyslu. Čaro nechceného. Nemyslela si, že to dnes večer takto dopadne. „Mám rád, keď napätie medzi nami stúpa, lebo viem, že sa môžem tešiť na chvíľu, keď sa prestaneš ovládať. Už sa neovládaš?“ Položil Peter priamu otázku. „Prestávam sa ovládať, maznáčik,“ snažila sa jednou rukou písať, lebo druhú mala na svojom pohlaví. Prehŕňala sa jeho výstupkami, dotýkala sa ich raz z jednej, raz z druhej strany, miesila tú vlhkosť medzi prstami, privierala oči a predstavovala si, že v tejto malej sídliskovej obývačke nie je sama. Že je s ňou Peter a obaja umierajú túžbou pomilovať sa. Dávnou sladkou túžbou, ktorá sa teraz drala na povrch medzi rozihranými prstami. Položila telefón, aby mala obe ruky voľné. Pod pravou jej navieral kvet klitorisu do tuhosti, ktorú si dávno nepamätala, prsty ľavej ruky rýchlo našli bod G a naučenými pohybmi smerovali celú aktivitu k vrcholu. V tom zazvonila ďalšia esemeska. „Teraz nie, ešte chvíľu počkaj,“ vykríkla nahlas Nela, akoby ju Peter mohol počuť. Napokon predsa neodolala a opäť vzala do ruky mobil. „Honey, som neskutočne vzrušený, predstavujem si ťa, ako sa dotýkaš sama seba, ako privieraš oči, ako sa prestávaš ovládať. Strašne sa mi páči, keď sa prestávaš ovládať.“ „Miláčik, neovládam sa, už sa neovládam…“ Opäť položila mobil, aby dokončila, čo pred chvíľou začala. Nebolo treba veľa. O pár sekúnd jej útroby rozkmitali vlny. Hladká svalovina v pohybe, zasmiala sa Nela nad vecnosťou vlastného konštatovania. Ako je na tom Peter? Na dispeleji cudne zasvietilo: „Mám to! Bolo to úžasné!“ Nela vyťukala na klávesnici jediné slovo: „Cunami!“ Vedela, že Peter pochopí. Odhodila mobil do kresla a uvoľnene a ticho sa rozosmiala. Bolo jej dobre, ako už dávno nie.